V posledný augustový deň, sme sa stretli v areáli Holzhacker Hausu, aby sme si navarili, klasickým spôsobom v kotli, po vzore našich predkov, slivkový lekvár. Bolo slnečno a teplo, ale hore na Piesku bolo trošku chladnejšie, ako dole v Modre a jej okolí. Sliviek sa urodilo tento rok mimoriadne veľa. Ráno boli ešte na strome a o 11-tej sa už varili v kotlíku. Šikovné ruky členov OZ Potomkovia Huncokárov ich odkôstkovali a pomleli. Každý z nás si chvíľku zamiešal, ba aj okoloidúcich sme prizvali, nech si to skúsia. Aj naši milí hostia nám pomohli s miešaním. Odmenili sme ich ochotu výborným halászlé, či čerstvým chlebíkom s domácou masťou a oškvarkami, čapovanou kofolou, vínkom, pivkom, kávičkou, dobrými slivkami, jabĺčkami a hroznom. Gazdinky priniesli aj napečené, čo ocenili hlavne deti, ale aj ostatní „lekvárnici“.
Zišlo sa nás v Holzhacker Hause do päťdesiat lekváru-chtivých účastníkov. O 14 hodine bola malá literárna vsuvka v podobe autorského čítania A. Mihalovičovej, jedného z príbehov z pripravovanej knihy o živote horských ľudí v Holzhackerlandii, v krajine lesných samôt.
Potom nasledovala krátka beseda. V podvečer sme si krátili chvíle miešania a čakania na „hotovo“ pri hre na gitare a speve. Keď sa začalo zvečerievať lekvár zhustol a stmavol ako obloha nad Pieskom a nasledovalo jeho porciovanie do pohárikov. Navarili sme si 20 litrov kvalitného slivkového lekváru. Kto vydržal až do večera, odniesol si pohárik sladkej maškrty.
Ďakujeme všetkým zúčastneným za vydarenú akciu, za krásne prežitú sobotu, v príjemnej atmosfére milých ľudí. Tešíme sa na ďalšie podobné podujatia.
Fotoalbum: Janko Graus, Tibor Hrozáň, Jarka Hrozáňová a Alžbeta Mihalovičová
V sobotu 3. augusta sme sa v počte 15 člennej skupinky vydali na ďalšiu turistickú vychádzku po Malých Karpatoch. Tentokrát sme sa boli pozrieť na pozostatky kláštorného komplexu sv. Kataríny na Dobrej Vode a taktiež sme navštívili blízky poľovnícky zámoček – kaštieľ na Planinke.
V minulosti bol kláštorný komplex na Katarínke sídlom noviciátu františkánov a miestom častých púti veriaceho ľudu. Z historických prameňov je známe, že sa tu zjavila sv. Katarína Alexandrijská miestnemu roľníkovi Jánovi Mancovi a neskôr aj šľachticovi Jánovi z rodu Appónyi, ktorý žil ako pustovník v jaskyni pri kaplnke. Na mieste zjavení bol postavený barokový kostol a kláštor. Počas tureckých vpádov a stavovských povstaní v 17. storočí bol kláštor s kostolom viackrát poškodený, avšak vždy sa dočkal opravy. Bohužiaľ až z politickej moci bol kláštor po roku 1786 cisárom Jozefom II. zrušený a františkáni boli z neho vysídlení. Celý kláštorný komplex aj s kostolom začal pustnúť, až z neho zostali len ruiny.
Ako sa dá dostať na Katarínku?
Z obce Naháč je to po modrej značke približne 40 minút chôdze. Z Dechtíc sa dá prísť autom až po hranicu lesa a potom cca 10 minút peši. Z Dobrej Vody sa dá ísť po modrej turistickej značke, pričom voľnou chôdzou prídete na Katarínku za 1 hodinu a 20 minút. My sme sa presúvali z rôznych smerov a stretli sme sa až na Katarínke.
Z históriou tohto magického miesta nás oboznámila sprievodkyňa, ktorá pochádzala taktiež z Huncokárov, z rodu Geschwandtner či Aschenschwandtner.
Na Katarínke prebiehal čulý pracovný ruch v réžii početnej družiny dobrovoľníkov, ktorí obnovujú zbytky tamojšej histórie. Privítal nás aj pán Ivan Ružek pôvodom z Modry, dlhoročný pracovník LESY SR š. p., ktorý nás oboznámil s históriou jeho nehnuteľnosti – bývalého hostinca, ktorý kedysi tvoril súčasť kláštorného komplexu sv. Kataríny a istý čas v tomto dome bývali aj huncokárske rodiny.
Z Katarínky sme sa presunuli na Planinku.
Ako sme sa tam dostali?
Prešli sme popri Pálffyovskej železničke z 19. storočia a potom lesom popri potôčku až na Planinku.
Kaštieľ na Planinke dal postaviť gróf Jozef Erdődy v rokoch 1774-1775 ako poľovnícky zámoček – kaštieľ. Z histórie sa dozvedáme, že sa tu konali časté honosné poľovačky, na ktorých sa zúčastnil aj sám cisár František s manželkou. V súčasnosti je nehnuteľnosť v súkromnom vlastníctve, ale pre návštevníkov a turistov je sprístupnená jej podstatná časť, ktorá je prestavaná na rekreačné účely.
Počasie nám v sobotu prialo, nebolo ani veľmi horúco a nepršalo. Ďakujeme všetkým zúčastneným za priazeň, kde nám odmenou bola priateľská huncokárska atmosféra a chvíle strávené v prekrásnom prostredí v tejto časti Malých Karpát.
Magdalénsky hodový obed v Holzhacker Hause v nedeľu 21.7.2024
Minulý víkend boli na Piesku Magdalénske hody. Túto tradíciu odpradávna zachovávali pôvodní obyvatelia tejto drevorubačskej osady. V kaplnke Márie Magdalény, ktorú si Holzhackeri v roku 1876 sami postavili, sa konala v nedeľu o 11 hodine hodová svätá omša, ktorú tento rok po prvýkrát celebroval pomocný bratislavský biskup, jeho excelencia Otec Jozef Haľko, za účasti modranského pána farára Jozefa Duca, dubovianskeho pána farára a bratov Jezuitov. Svätej omše sa zúčastnilo veľmi veľa veriacich, ale aj vzácnych hostí z veľvyslanectiev Rakúska a Slovenska, zástupcov Mesta Modry a zástupcov Evanjelickej farnosti z Modry. Po svätej omši usporiadalo naše občianske združenie Potomkovia Huncokárov pre všetkých vzácnych hostí slávnostný hodový obed v sídle nášho združenia v Holzhacker Hause. Hodový obed prebiehal v priateľskej atmosfére, pričom sa prítomní hostia zaujímali hlavne o huncokársku históriu, ale aj o prácu nášho občianskeho zduženia. Našimi hosťami bola aj „družina“ pani Irenky Herchlovej, ktorá každoročne pomáha pani Irenke pri zabezpečovaní letných omší na Piesku. Hodový obed pripravili a zabezpečili dobrovoľníci z občianskeho združenia Potomkovia Huncokárov, ako prejav úprimnej vďaky za dlhoročnú obetavú službu pánov farárov, bratov Jezuitov a všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí dobrovoľnícky zabezpečujú letné bohoslužby na Piesku.
v sobotu 20. júla 2024 sa uskutočnilo už po piatykrát Magdalénske stretnutie potomkov a priateľov Huncokárov v sídle občianskeho združenia Potomkov Huncokárov na Piesku, v areáli v starobylého Holzhacker Hausu. Holzhacker Haus je väčšia kamenná miestnosť, pozostatok z pôvodného drevorubačského domčeka, v ktorom pred viac ako 200 rokmi žili Huncokári – po nemecky hovoriaci drevorubači.
Počasie vyšlo na jednotku s hviezdičkou. Od rána bola oblačnosť, ktorá zmierňovala horúce júlové slnko. Nálada stúpala s príchodom kapely Prúdy riek z Pezinka, v ktorej hrajú a spievajú aj manželia Markoví z huncokárskej samoty Reisingerky a sú priami potomkovia huncokárskeho rodu REISINGER. Predviedli množstvo skladieb z autorskej dielne Andreja Slamku, frontmena kapely, ktoré interpretoval autor spoločne so svojou dcérou Laurou. Ich piesne boli veľmi príjemným spestrením celého podujatia.
Pár minút po 14 hodine zahájil oficiálny program moderátor Jožko Šimeček z Modry. Nasledoval krátky príhovor predsedu občianskeho združenia PH Janka Grausa, ktorý všetkých hostí srdečne pozdravil a privítal. Hneď na úvod zahral na husliach Tomáško Gira – potomok rodu Aschenschwandtner – a uviedol tak poetický prednes básne Janka Pučeka, ktorú precítene predniesla Erika Grausová. Po krátkej hudobnej vsuvke nasledovalo uvedenie do života knižnej novinky Ferka Jablonovského POSLEDNÝ HUNCOKÁR. Autor v knihe opísal svoje spomienky na detstvo prežité v huncokárskej samote v perneckej doline. Kniha je plnofarebná, v tvrdej väzbe a je bohato ilustrovaná autorom, renomovaným výtvarníkom Ferkom Jablonovským. Oplatí sa kúpiť, stojí 12 eur. Ďalší program pokračoval veľmi zaujímavým príbehom hostí z USA, ktorí prišli na Slovensko na pozvanie rodiny Graus. Manžellia Fred Griese a Amy Griese sa vďaka testu DNA spojili s blízkou rodinou Graus a osobne prišli rozpovedať príbeh o svojej babke Anne Graus, ktorá imigrovala do USA v roku 1912 a až teraz sa rodina Grausová na Slovensku dozvedela všetko o jej osudoch a o osudoch všetkých potomkov v USA. S prekladom po celý čas pomáhal skvelý Peter Valentini z Rakúska – potomok z rodu Graus a Zovčík. Stretnutie prišla podporiť aj 96 ročná, najstaršia členka občianskeho združenia Potomkovia Huncokárov Lotty Weber Hrozáňová, posledná potomkyňa Huncokárov, ktorá ovláda huncokársky dialekt a dokáže v ňom komunikovať. Škoda, že už nemá s kým po huncokársky podebatovať. Bolo by to skvelé vypočuť si v rozhovore reč našich predkov. Stretnutia sa zúčastnila aj posledná Huncokárka, Oli Reisenauer z Vyvrate, ktorá sa narodila v lesnej samote nad Kuchyňou a dodnes v nej aj žije. Priniesla upečený typický lekvárový mrežovník – len sa tak po ňom zaprášilo.
V hudobných prestávkach si mohli hostia pochutnávať na kulinárskych špecialitách, ktoré pripravovali dobrovoľníci z občianskeho združenia Potomkovia Huncokárov : Peter Mihalovič uvaril plný kotol originál huncokárskej fazuľovice so slížami a udeným mäskom (nezostala ani jedna fazuľka), Peter Ronec s manželkou Zuzkou pripravovali vo svojej „live schou“ originál kaiserschmarn – sladkú huncokársku pochúťku s jahodovým resterom a Peter Schmidt s Reginou – potomkovia z rodu Hirner a Aschenschwandtner – opekali na otvorenom vyvýšenom ohnisku pstruhy. V bare sa zvŕtala Adelka so svojim priateľom, kde čapovali kofolu, alko aj nealko pivo a varili kávičku.
Hostí obsluhovala milá Lucia Girová – potomok z rodu Aschenschwandtner a Dášenka Geciová z Modry. S prípravami domácej limonády vo veľkých džbánoch pomáhal Luckin brat Tomáško Gira a nad všetkým dozerala a výdatne pomáhala Zuzka Haladová – potomok z rodu Aschenschwandtner a Danka Borovská z Igramu.
Niektorí hostia priniesli so sebou napečené koláčiky, ktoré sa rozdelili po stoloch, aby bolo do čoho zakusnúť pri kávičke. Zjedlo sa aj 5 kg skvelých oškvarkových pagáčikov a ďalších slaných pochúťok.
Program pokračoval až do 18 hodiny na hlavnom pódiu rôznymi moderovanými rozhovormi, príbehmi o Huncokároch, prednesmi básní a hudobnou produkciou živej kapely Prúdy riek. Kapela pre veľký úspech pridávala zopár piesní od svetových autorov.
V areáli Holzhacker Hausu bola inštalovaná výstava fotografií o obnovenej huncokárskej pivničke na Kolovrátku, o ktorej informoval zopár slovami exstarosta z Dolian Jožko Mruškovič. Návštevníci si mohli prezrieť aj výstavu o huncokárskej histórii, pôvodne umiestnenú na Hrade Červený Kameň a teraz presťahovanú do areálu Holzhacker Hausu na Piesku. Pri vstupe bol predajný pult s knihami z vydavateľstva Potomkovia Huncokárov, ale aj s Modranskej muzeálnej spoločnosti.
Na tohtoročnom podujatí sa zišlo celkovo vyše dvesto priateľov a potomkov Huncokárov. Mnohí z účastníkov stretnutia vyslovili slová spokojnosti a ocenili rodinnú a priateľskú atmosféru celého podujatia. Ďakujeme všetkým milým hosťom za návštevu a tešíme sa zase o rok v Holzhacker Hause na ďalšie Magdalénske stretnutie. HUJCAJCOM – DRŽME SPOLU!
Príbeh vyrozprávala Alžbeta Mihalovičová z oz Potomkovia Huncokárov na Magdalénskom stretnutí potomkov a priateľov Huncokárov, Piesok, 20.7.2024
Možno mi dáte za pravdu, že každý má vo svojej rodine nejakého člena, dedka, pradedka, babku či prababku, o ktorej sa nič nevie. Ako keby ani nežili, lebo si na nich už nikto nespomenie. Takáto situácia vznikla nielen v mojej rodine, ale aj v manželovej. Obyčajne sa o týchto príbuzných začíname zaujímať bohužiaľ až vtedy, keď sa už nedá nikoho opýtať.
V našej rodine takouto neznámou bola prababička Regina Geschwandtner Hirner, o ktorej nikto nič bližšie nevedel. Bola to mama moje babky Emilky Hirnerovej. Kedysi dávno babka povedala mojej mame, teda svojej dcére, že jej mamička pochádzala z mnohodetnej drevorubačskej rodiny, mala veľa bratov, z ktorých mnohí v mladosti pomreli, ale dvaja odišli do USA a tam zostali. Jeden z nich sa vraj volal Engelbert.
Určité informácie o Regine boli zachytené na začiatku knihy Mamenka, ktorú napísala nevlastná sestra mojej babky Valika Hirner Bertová. Tento román začína pohrebom práve tejto Reginy – prvej ženy panského horára Johana Hirnera, ktorá zomrela v roku 1907 veľmi mladá, vo veku 33 rokov, na vážnu chorobu. Ale žiadne ďalšie informácie v tejto knihe o Regine neboli a nikto zo žijúcich potomkov nevedel povedať, kde sa narodila, kto boli jej rodičia a kde sú všetci jej príbuzní, keďže pochádzala podľa informácie od jej dcéry z mnohodetnej rodiny z častianskych lesov, čo sa neskôr ukázalo ako falošná stopa. Na pomníku pri jej hrobe v Smoleniciach je vytesaný nesprávny rok jej narodenia. Tých slepých uličiek bolo v tomto príbehu akosi priveľa.
Myslela som si, že keď vybádam Regininých dvoch bratov v USA, tak nájdem aj ich žijúcich potomkov, skontaktujem sa s nimi a dozviem sa všetko aj o mojej prababičke Regine a jej súrodencoch, ktorí zostali žiť na Slovensku. Aká naivná predstava začínajúcej bádateľky. Začala som teda pátrať v prisťahovaleckých súpisoch USA, v sčítaniach ľudu USA a na myheritage som našla jeden podozrivý sobáš v New Yorku na Manhatene v roku 1905. Ženil sa akýsi Eiml Gešteter ( zle prečítané priezvisko Geschwandtner) s Annou Dandelstajer(nesprávne prečítané priezvisko Tanglmayer) a boli tam uvedení aj ich rodičia pochádzali zo Slovenska z akýchsi Rišňoviec a Stoly, čo sa neskôr ukázalo, že boli nesprávne prečítané nemecké priezviská snúbencov a ich rodičov aj ich miesto pôvodu. Stola boli Dolany. Rišňovce mi v roku 2016 veľa nehovorili a ani tie priezviská. Vytlačila som si tento sobášny zápis a asi polroka ležal na mojom pracovnom stole ako poznámkový papier.
Po dlhšom čase som už mala skúsenosti z bádania v matrikách a vedela som, že priezviská sú skomolené, nesprávne preložené Mormónmi a taktiež som už vedela že pri obci Rišňovce bola akási prestupná stanica našich malokarpatských huncokárov na ich ceste do Považského Inovca. Zrazu mi ten sobášny zápis, medzičasom počmáraný mojimi poznámkami, dával iný zmysel. Ženích sa volal Eiml Geschwandtner a nevesta Anna Tanglmayer, ženíchov otec Herman Geschwandtner z Rišňoviec. Okamžite som prehľadala matriky v tejto obci a zistila som, že tu žila akási rodina Vincenta Aschenschwandtnera pôvodom z Častej s Jozefou Marhoffer a mali aj syna Hermana, ktorého priezvisko už bolo skrátené na Geschwandtner. Ale táto rodina zrazu z Rišňoviec zmizla, vďaka Myheritage som zistila kam sa presídlili. Do Považského Inovca na Bielu Bukovinu. A tu som zistila z matrík, že Herman Geschwandtner mal okrem siedmich synov aj dcéry Reginu a Máriu. Ale medzi synmi nebol žiaden Eiml a ani Engelbert. Musela som teda nájsť dôkaz v USA, že Eiml je Reginin brat, čo sa mi podarilo vďaka povolávaciemu rozkazu z roku 1917, kde mal Eiml Geschwandtner presný dátum narodenia a ten sa zhodoval s dátumom narodenia Regininho brata Aurelianusa . To bola tá povestná ihla v kope sena. Takže Reginin brat sa nevolala ani Engelbert z Mamenky a ani Aurelianus z matriky, ale Eiml, tak sa zapisoval v USA . Zo sčítania ľudu sa dalo zistiť veľa informácií o tejto rodine. Eiml podnikal v reštauračných službách, býval v Maiami, mal 6 detí, dve mu zomreli a štyri prežili, ale sa bohužiaľ ich potomkovia na moje výzvy a žiadosti na fejsbuku doteraz neozvali. Eiml zomrel v roku 1964. Druhý brat Július Geschwandtner žil v byte v New Yorku, tiež mal 4 deti, podnikal v sklárskej výrobe. Zomrel v roku 1949 a taktiež jeho potomkovia nereagovali dodnes na moje správy. Tu zostala cesta otvorená…možno sa raz ozvú, alebo si dajú urobiť test DNA
a zistia, že majú príbuzných na Slovensku.
To ale nie je všetko, čo som Vám chcela o Regine a jej bratoch povedať.
Regina mala aj dvoch mladších bratov Ervína a Jozefa, ktorí neodišli do USA, tak zrejme zostali na Slovensku. O Jozefovi zatiaľ nič bližšie neviem. Ale chcem Vám ešte priblížiť, ako som našla hrob prababičkinho brata Ervína v Trenčianskych Bohuslaviciach. Vďaka poznámkam Otta Geschwandtnera z Považského Inovca som sa dozvedela, že Ervin pracoval ako lesný hájnik v Trenčianskych Bohuslaviciach, mal 3 deti Jozefa, Vilmu a Rafaela a manželku Jozefu Tanglmayer z Dolných Orešian. Dala som výzvy na fb profil Hľadáme stratené kontakty a ozval sa jeden pán Kopunec z Tr. Bohuslavíc, že jeho otec poznal Vilmu Geschwandtner, dcéru Ervína Geschwandtnera, ale otec už zomrel, preto ma odporučil na jednu pamätníčku Matildu Macháčovú, ktorá napísala spomienkovú knihu o Tr. Bohuslaviciach a spomenula v nej aj tragické udalosti z dávnych čias a medzi nimi bol aj príbeh Ervína ako lesného hájnika, ktorého zabili pytliaci, za to, že ich nahlásil úradom. Vycestovala som za pani Matildou, ukázala mi hrob prababičkinho brata, tabuľka s nápisom bola odbitá a voľne položená pri pomníku, zázrak, že sa vôbec pri pomníku zachovala. A ukázala mi aj hroby dvoch jeho detí Jozefa a Vilmy a ich mamy Jozefy Tanglmayer, kde nebol žiaden pomník. Zaviedla ma za miestnou pamätníčkou staručkou Révajkou, ktorá si spomenula, že dve Ervínove deti zostali slobodné, ale tretí syn Rafael sa oženil, vyštudoval VŠ a odišiel pracovať na Myjavu. Začalo sa moje pátranie po Rafaelovi Geschwandtnerovi, nakoniec pomohol opäť fejsbúk, lebo sa mi ozval na moju správu Rafaelov vnuk. Cez mail som sa skontaktovala s Rafaelovým jediným synom Romanom. Z rozhovoru vysvitlo, že po otcovi Rafaelovi mu zostalo zopár starých fotografií, dve boli z newyorského ateliéru, ale na zadnej strane neboli poznámky, kto je na tých fotkách. Ja som to samozrejme vedela, lebo som vypátrala členov rodín dvoch Ervínových bratov v USA. Takže dve staré zabudnuté fotografie znovu ožili. Roman Geschwandtner s manželkou Alicou sú tu dnes medzi nami. Vidíme sa osobne po prvýkrát. Hľadala som žijúceho potomka Huncokára Ervína Geschwandtnera dlhých 7 rokov. Roman nič nevedel o Huncokároch a myslel si, že je jediný na svete a nemá žiadnych príbuzných. Mám veľkú radosť, že Roman s manželkou prijali pozvanie na toto naše stretnutie, aby sme sa po toľkých rokoch hľadania mohli osobne spoznať a rozpovedať si navzájom niečo o histórii našich spoločných predkov.
Autor: Alžbeta Mihalovičová z oz Potomkovia Huncokárov
Aiml a Julius Geschwandtner v USA, Enhaced – Colorized
Pôvod názvu lokality Horáreň Machovič alebo Kolovrátok v Malých Karpatoch
V Plaveckom Podhradí sa v roku 1856 oženil istý Stephanus (Štefan) Machovič, ktorý pochádzal z tejto obce. Za manželku si zobral Máriu Philipovits (Filipovič) pôvodom z Gajar. Štefan mal pri narodení ich detí viackrát zapísané povolanie silvanus custodis alebo silvanus, čo je v preklade horár alebo lesný hájnik. Rodina bývala v Plaveckom Podhradí, v dome číslo 65 a neskôr istý čas žila aj v Plaveckom Petre, v dome číslo 27. Tam sa im narodili dve dcéry. V roku 1866 sa Štefan opäť vrátil do revíru Plaveckého Podhradia, kde sa mu narodil jediný syn Franciscus (František).
Neskôr, v rokoch 1878 a 1882, sa vydávali Štefanove dve dcéry, pričom mali v sobášnom zápise poznamenané, že ich otec Štefan bol povolaním sylvanus custodis (horár či lesný hájnik) a obe mali uvedené miesto bydliska in sylvis, čiže les. Jedna z jeho dcér si zobrala za manžela Ferdinandusa (Ferdinanda) Guttnera, syna Carolusa (Karola) Guttnera, tiež povolaním sylvanus custodis, ktorý pochádzal z orešianských lesov a býval in silvis (v lese). Rodné priezvisko Guttner, alebo taktiež jeho tvar Kuttner, zaraďujeme medzi tradičné huncokárske priezviská.
Žiaden iný lesný hájnik či horár s priezviskom Machovič sa do matrík Plaveckého Podhradia v období od polovice 19. storočia do roku 1900 nezapisoval.
Na základe týchto zistení je pravdepodobné, že v lesnej samote na Kolovrátku, uvádzanom na niektorých mapách z 2. polovice 19. storočia ako Horáreň Machovič, býval Štefan Machovič, povolaním horár či lesný hájnik, narodený v roku 1828, ktorý sa oženil v Plaveckom Podhradí s Máriou Filipovičovou a mali spolu 5 detí (4 dcéry a jedného syna). Lesnú samotu mohli ľudia pomenovať podľa Štefanovho priezviska Horáreň Machovič.
Poznámka: Keďže sa v matrikách Plaveckého Podhradia od roku 1850 do roku 1900 ani raz nevyskytol názov lesnej samoty Kolovrátok alebo Horáreň Machovič, nedá sa odhadnúť, kedy asi bola postavená.
Celú vec komplikuje aj skutočnosť, že v matrikách Plaveckého Podhradia sa vyskytujú aj dva zápisy s priezviskami Kolovratek. František Kolovrátek zapísaný ako Franciscus Kollovratek (možno aj Kollovratch) sa ako 34 ročný oženil 1. mája 1856 v Plaveckom Podhradí s Katarinou Pechan, ktorá mala otca povolaním sylvanusdominalis (panský horár či lesný hájnik). František mal zapísaný pôvod ex Bohemia (z Čiech) a býval in silva (v lese). Sobášnym svedkom bol venátor (poľovník) Rettich Ernestus s manželkou Ceciliou. Mladomanželia Kolovrátek nezapisovali svoje novorodené deti do matriky narodených v Plaveckom Podhradí, preto je pravdepodobné, že rodina odišla bývať do inej lokality.
Dňa 10. augusta 1861 sa v matrike narodených Plaveckého Podhradia nachádza zápis o narodení Márie Kolovratek, pričom otec dieťaťa mal uvedené meno Josephus (Jozef) a bol adjunkt venator (začínajúci poľovník) s bydliskom in montibus (v horách). Krstným otcom dieťaťa bol opäť dominus (pán) Ernestus Rettich, povolaním venátor dominalis (panský poľovník) s manželkou Ceciliou Tibenski.
Z výskumu matrík vyplynulo, že v Plaveckom Podhradí sa vyskytovali obe priezviská, Kolovrátek aj Machovič. Obaja živitelia týchto rodín mali v matričných zápisoch uvedené povolanie súvisiace s prácou v lese a taktiež bydlisko ex silvis, ex montibus (v lese, v hore). Samota Pod Roštúnom – Kolovrátok, ktorá bola v minulosti prezývaná aj Horáreň Machovič, mohla byť teda pomenovaná podľa priezvisk rodín, ktoré v nej istý čas bývali – horárčili. Avšak exaktné dôkazy o takejto skutočnosti, ako aj o čase jej vzniku, v príslušných matrikách absentujú.
V Modre, máj 2024 Alžbeta Mihalovičová, OZ Potomkovia Huncokárov
