V sobotu ráno, 22.11. 2025, sme sa stretli v mrazivom a veternom počasí pri priehrade v Kučišdorfskej doline. Vydali sme sa na trasu k lúke Juriška, niekedy nazývanej aj Lipiny. Čakali na nás asi dva kilometre stúpania po peknej širokej lesnej ceste smerom k Cajlianskej Veľkej homoli.Tu dodnes stoja ruiny kamenného domu, v ktorom sa vystriedalo na začiatku 20 storočia viacero huncokárskych rodín. Na lúke nájdeme zopár starých ovocných stromov a studničku.
V prvých rokoch 20. storočia tu žila rodina Jána Kerna (1877 – 1964) a Terézie Jurisch (1888 – 1982).
Ján Kern bol krstený na Cajle, jeho rodičia Ferdinand Kern a Alžbeta Haverlová pochádzali z Častej a Lošonca. Manželka Terézia Jurisch pochádzala tiež z neďalekej lokality Kamenné vráta. Bola dcérou Michaela Jurischa a Márie Troster, ktorí sú pochovaní na Huncokárskom cintoríne na Piesku neďaleko vstupnej bránky pod malým kamenným pomníkom. Pri ich odchode z lokality v roku 1919 mali už 9 detí, medzi nimi aj novorodené dvojčatá, a domček im musel byť veľmi tesný. Odišli do lokality Krkavec, kde sa im do roku 1930 narodili ďalšie dve deti. Svoj dlhý život dožili v Pezinku.Podľa zistení Dr. Tačovského v uvedenej lokalite žila aj rodina Karola Kerna a Hermíny Jurischovej.Pri sčítaní ľudu v roku 1930 domček obývala rodina Ferdiša Adámka s manželkou a početným potomstvom. Tí sa v iných obdobiach vyskytovali aj na Stupoch, či Sklenej hute nad Doľanmi.Posledným obyvateľom tu bol Anton Juriš (1926 – 1962) s manželkou Máriou Peránkovou. Bol synom Michala Jurischa a Pavlíny Čermákovej. Rodina tu žila so šiestimi deťmi od roku 1951 až do smrti otca v roku 1962. Naša cesta potom pokračovala ku Kamenným vrátam. Cesta bola málo používaná, plná lístia a konárov stromov. Časť skupiny putujúcich potomkov Huncokárov tu odbočila do lokality lúky pri Kamenných vrátach. Tu na prelome storočí žila už skôr spomínaná rodina Michaela Jurischa. Neskôr tu žil Jozef Lindtner (1906 – 1969), syn Jozefa Lindtnera a Márie Grausz z Rybníka nad Pílou, s manželkou Máriou. Obaja dožili v Sološnici. Vo vrchnej časti lúky nájdete ruiny kamenného domu.Ostatní účastníci putovania pokračovali na Veľkú Homoľu, ktorú v silnom vetre a slabšom mraze aj úspešne zdolali.Po návrate do Holzhacker Hausu všetkých účastníkov potuliek a aj ostatných členov OZ Potomkovia Huncokárov, ktorí zo zdravotných dôvodov nemohli absolvovať náročnejšiu trasu, čakalo príjemné posedenie pri ohni a skvelej kapustnici. Tešíme sa na ďalšie putovanie v príjemnej spoločnosti. Zuzka Vaňková
Bol to krásny výlet. Jednak sme sa zišli samí priatelia – buď huncokári, alebo turisti. Prial nám aj Ten, ktorý riadi počasie – bol ideálny čas na celodenné šliapanie po kopcoch – bolo tesne pod nulou a zem bola primrznutá. Takže blato nebolo a ani horko pri zdolávaní kopcov. Trasou, históriou a popisom okolia nás viedla Zuzka Vaňková. Je treba povedať, že takmer celú cestu nás viedla po neznačkovaných cestách. Teda Zuzka je veľký znalec miestnych ciest, chodníkov a krajiny. Lebo veľkú časť trasy sme išli i v teréne bez viditeľnej cesty, viedla nás – ako pravý starý miestny huncokár – ktorý sa v tých horách narodil a celý svoj život v nich prechodil. S istotou poznala smer. Ale s istotou nás previedla aj históriu Jurišky – dodnes stále čarovného miesta, na ktorom pred 50 až 100 rokmi – veľa rokov žila aj jej najbližšia rodina. Výlet to bol až s mystickým presahom. Mne osobne sa až tajil dych, keď sme svojimi krokmi sledovali starú lesnú cestu, ktorá možno aj dve storočia bola používaná vozmi naloženými drevom a ktoré ťahali kone huncokára či priekupníka s drevom z hory smerom k Pezinku. Priam čarovne pôsobilo miesto, kde sa naša lesná trasa bez značky stretla so zelenou značeným chodníkom smerujúcim od Kamennej brány do Kučišforfskej doliny. Keď sme na tom mieste stáli, nebolo treba veľa fantázie a človeku naskočila predstava – koľké roky a koľkí naši predkovia bývajúci v horách za Kamennou bránou, týmto chodníkom pred nami išli. Všetci za 2, či až 3 stovky rokov, čo bývali v usadlostiach v oblasti Piesku, Čermákovej či Panskej lúky a v priľahlých lokalitách. Všetci museli cestu do mesta Pezinok, na úrad, za nákupom či k doktorovi tadeto merať, tadeto kráčať. Pre mňa je toto miesto, tento chodník cez Kamennú bránu miestom, kde ich vidím. Tak ako na Juriške môžeš, keď si zatvoríš oči, vidieť tých ľudí, čo tam žili – môžeš ich vidieť v izbe, ktorá už nestojí, na poli a v záhrade, floxie pred domom, ktoré už nie sú. A keď budeš mať tie oči stále zatvorené, tak pri studničke, ktorá už dnes netečie, nie je problém stále vidieť kravu , ktorá sa prišla napiť z tenkého prameňa, huncokárovu ženu, ktorá zbiera jabklá zo starej jablone či slivky na lekvár pre rodinu na šmorn, či šterc, či slivkový koláč na celú dlhú zimu.
Tieto miesta, ktoré sme spolu na výlete navštívili sú čarovné. Ich magická moc spočíva v ich sile – otvoriť v nás spojenie s našimi predkami, dokáže odniesť, či zrušiť čas a otvorí a zprítomní nám starý dlhý a poctivý svet, v ktorom sme svojimi koreňmi stále pevne zakotvení. Stačí sem prísť, zatvorit oči a všetko sa ti to otvorí. Tibor
