Potomkovia Huncokárov – spomienky na život našich predkov

Putovanie po huncokárskych chodníčkoch

V sobotu ráno, 22.11. 2025, sme sa stretli v mrazivom a veternom počasí pri priehrade v Kučišdorfskej doline. Vydali sme sa na trasu k lúke Juriška, niekedy nazývanej aj Lipiny. Čakali na nás asi dva kilometre stúpania po peknej širokej lesnej ceste smerom k Cajlianskej Veľkej homoli.Tu dodnes stoja ruiny kamenného domu, v ktorom sa vystriedalo na začiatku 20 storočia viacero huncokárskych rodín. Na lúke nájdeme zopár starých ovocných stromov a studničku.

V prvých rokoch 20. storočia tu žila rodina Jána Kerna (1877 – 1964) a Terézie Jurisch (1888 – 1982).

Ján Kern bol krstený na Cajle, jeho rodičia Ferdinand Kern a Alžbeta Haverlová pochádzali z Častej a Lošonca. Manželka Terézia Jurisch pochádzala tiež z neďalekej lokality Kamenné vráta. Bola dcérou Michaela Jurischa a Márie Troster, ktorí sú pochovaní na Huncokárskom cintoríne na Piesku neďaleko vstupnej bránky pod malým kamenným pomníkom. Pri ich odchode z lokality v roku 1919 mali už 9 detí, medzi nimi aj novorodené dvojčatá, a domček im musel byť veľmi tesný. Odišli do lokality Krkavec, kde sa im do roku 1930 narodili ďalšie dve deti. Svoj dlhý život dožili v Pezinku.Podľa zistení Dr. Tačovského v uvedenej lokalite žila aj rodina Karola Kerna a Hermíny Jurischovej.Pri sčítaní ľudu v roku 1930 domček obývala rodina Ferdiša Adámka s manželkou a početným potomstvom. Tí sa v iných obdobiach vyskytovali aj na Stupoch, či Sklenej hute nad Doľanmi.Posledným obyvateľom tu bol Anton Juriš (1926 – 1962) s manželkou Máriou Peránkovou. Bol synom Michala Jurischa a Pavlíny Čermákovej. Rodina tu žila so šiestimi deťmi od roku 1951 až do smrti otca v roku 1962. Naša cesta potom pokračovala ku Kamenným vrátam. Cesta bola málo používaná, plná lístia a konárov stromov. Časť skupiny putujúcich potomkov Huncokárov tu odbočila do lokality lúky pri Kamenných vrátach. Tu na prelome storočí žila už skôr spomínaná rodina Michaela Jurischa. Neskôr tu žil Jozef Lindtner (1906 – 1969), syn Jozefa Lindtnera a Márie Grausz z Rybníka nad Pílou, s manželkou Máriou. Obaja dožili v Sološnici. Vo vrchnej časti lúky nájdete ruiny kamenného domu.Ostatní účastníci putovania pokračovali na Veľkú Homoľu, ktorú v silnom vetre a slabšom mraze aj úspešne zdolali.Po návrate do Holzhacker Hausu všetkých účastníkov potuliek a aj ostatných členov OZ Potomkovia Huncokárov, ktorí zo zdravotných dôvodov nemohli absolvovať náročnejšiu trasu, čakalo príjemné posedenie pri ohni a skvelej kapustnici. Tešíme sa na ďalšie putovanie v príjemnej spoločnosti. Zuzka Vaňková

Bol to krásny výlet. Jednak sme sa zišli samí priatelia – buď huncokári, alebo turisti. Prial nám aj Ten, ktorý riadi počasie – bol ideálny čas na celodenné šliapanie po kopcoch – bolo tesne pod nulou a zem bola primrznutá. Takže blato nebolo a ani horko pri zdolávaní kopcov. Trasou, históriou a popisom okolia nás viedla Zuzka Vaňková. Je treba povedať, že takmer celú cestu nás viedla po neznačkovaných cestách. Teda Zuzka je veľký znalec miestnych ciest, chodníkov a krajiny. Lebo veľkú časť trasy sme išli i v teréne bez viditeľnej cesty, viedla nás – ako pravý starý miestny huncokár – ktorý sa v tých horách narodil a celý svoj život v nich prechodil. S istotou poznala smer. Ale s istotou nás previedla aj históriu Jurišky – dodnes stále čarovného miesta, na ktorom pred 50 až 100 rokmi – veľa rokov žila aj jej najbližšia rodina. Výlet to bol až s mystickým presahom. Mne osobne sa až tajil dych, keď sme svojimi krokmi sledovali starú lesnú cestu, ktorá možno aj dve storočia bola používaná vozmi naloženými drevom a ktoré ťahali kone huncokára či priekupníka s drevom z hory smerom k Pezinku. Priam čarovne pôsobilo miesto, kde sa naša lesná trasa bez značky stretla so zelenou značeným chodníkom smerujúcim od Kamennej brány do Kučišforfskej doliny. Keď sme na tom mieste stáli, nebolo treba veľa fantázie a človeku naskočila predstava – koľké roky a koľkí naši predkovia bývajúci v horách za Kamennou bránou, týmto chodníkom pred nami išli. Všetci za 2, či až 3 stovky rokov, čo bývali v usadlostiach v oblasti Piesku, Čermákovej či Panskej lúky a v priľahlých lokalitách. Všetci museli cestu do mesta Pezinok, na úrad, za nákupom či k doktorovi tadeto merať, tadeto kráčať. Pre mňa je toto miesto, tento chodník cez Kamennú bránu miestom, kde ich vidím. Tak ako na Juriške môžeš, keď si zatvoríš oči, vidieť tých ľudí, čo tam žili – môžeš ich vidieť v izbe, ktorá už nestojí, na poli a v záhrade, floxie pred domom, ktoré už nie sú. A keď budeš mať tie oči stále zatvorené, tak pri studničke, ktorá už dnes netečie, nie je problém stále vidieť kravu , ktorá sa prišla napiť z tenkého prameňa, huncokárovu ženu, ktorá zbiera jabklá zo starej jablone či slivky na lekvár pre rodinu na šmorn, či šterc, či slivkový koláč na celú dlhú zimu.

Tieto miesta, ktoré sme spolu na výlete navštívili sú čarovné. Ich magická moc spočíva v ich sile – otvoriť v nás spojenie s našimi predkami, dokáže odniesť, či zrušiť čas a otvorí a zprítomní nám starý dlhý a poctivý svet, v ktorom sme svojimi koreňmi stále pevne zakotvení. Stačí sem prísť, zatvorit oči a všetko sa ti to otvorí. Tibor

Pôvod a príchod horských ľudí

POZNATKY O PRÍCHODE A PôVODE PRVÝCH HUNCOKÁROV V MALÝCH KARPATOCH, z pohľadu najstarších matrík.

( 18. STOROČIE )

Alžbeta Mihalovičová – Sagmeister, Občianske združenie Potomkovia Huncokárov

HUNCOKÁRI, prezývaní majoritným, prevažne slovenským obyvateľstvom nárečovou skomoleninou z nemeckého slova HOLZHACKER (v slovenskom preklade drevorubač), boli po nemecky hovoriaci drevorubači a lesní robotníci, taktiež vápenníci a paliči dreveného uhlia, šindliari a rybnikári a v neskoršom období aj horári, lesní hájnici a lesní hospodári, žijúci v lesných samotách, horárňach a usadlostiach, ktoré boli roztrúsené po severných a južných svahoch Malých Karpát. Pracovali hlavne v službách šľachtického rodu Pálffyovcov, väčšinového vlastníka malokarpatských lesov. Postupne vytvorili na tomto území veľmi súdržnú, etnicky uzavretú skupinu, ktorá sa vyznačovala špecifickými vlastnosťami. Členovia huncokárskeho spoločenstva používali nemecký jazyk, ktorý sa v malokarpatskom teritóriu ustálil do huncokárskeho nárečia, boli v prevažnej miere katolíckeho vierovyznania, mali spoločnú prácu v lesnom hospodárstve a preferovali uzatváranie manželstiev v rámci vlastnej komunity. Tieto špecifiká napĺňajú znaky etnickej resp. etnografickej skupiny.

Keď sme sa ako potomkovia huncokárov pred rokmi rozhodli preskúmať najstaršie matriky podhorských malokarpatských obcí, s cieľom vyhľadať dôkazy o príchode, ako aj o pôvode prvých horských ľudí v lesoch Malých Karpát, položili sme našim predkom tri základné otázky a jednu doplňujúcu. Ako sa vlastne voláte? Kedy ste prišli do malokarpatských lesov a kde ste sa v nich usadili? Kde sa nachádza Vaša pravlasť, z ktorej ste sa pred storočiami rozhodli odísť za prácou do Malých Karpát?

Na prvé tri otázky už poznáme odpovede. Zhrnuli sme ich v publikácie s názvom „Čo prezradili matriky o prvých horských ľuďoch – HOLZHACKEROCH, po ich príchode do Malých Karpát“,[1] ktorú naše občianske združenie vydalo v roku 2022. Poodhaľujeme v nej časť doteraz nepreskúmanej huncokárskej histórie. Na štvrtú, doplňujúcu otázku – kde sa nachádza pravlasť našich predkov – dostávame odpovede priebežne, tak ako postupujeme v bádaní po miestach pôvodu našich predkov a ich rodných obciach a mestách aj mimo územia Slovenska.

[1] MIHALOVIČOVÁ – SAGMEISTER, Alžbeta: Čo prezradili matriky o prvých horských ľuďoch, Holzhackeroch, po ich príchode do Malých Karpát, vydalo oz Potomkovia Huncokárov v roku 2022, ISBN 9-788-097-39671-8

Príchod prvých huncokárov

Z pohľadu nášho výskumu prebiehal príchod prvých, nemecky hovoriacich, drevorubačov do Malých Karpát z rôznych oblastí vtedajšej habsburskej monarchie postupne, individuálne a z časového hľadiska o generáciu skôr, ako sa predpokladalo v predchádzajúcich výskumoch.[2]

Prví horskí ľudia začali do Malých Karpát prichádzať už začiatkom 18. storočia, v období tzv. tretej etapy nemeckého osídľovania nášho územia, ktorá bola podmienená situáciou po tureckých vojnách, kedy bola nutná rekonštrukcia hospodárskych pomerov a osídlenie vojnou spustošených území monarchie.[3]

Proces osídľovania Malých Karpát horskými ľuďmi môžeme sledovať v troch samostatných, prisťahovaleckých vlnách. Prvá prisťahovalecká vlna začínala postupne už začiatkom 18. storočia a zreteľne ju badať, aj na základe matričných zápisov a latinských poznámok o pôvode ľudí z lesov a hôr, už okolo 20. rokov 18. storočia. Druhá prisťahovalecká vlna prebiehala po nástupe Márie Terézie na habsburský trón (1740 až 1780) a bola podmienená reformačnými úpravami okrem iných aj v lesnom hospodárstve, ktorými panovníčka menila zaostalé hospodárenie s lesmi na efektívne, racionálne a prosperujúce. Pretrvávala aj po nástupe jej syna Jozefa II. na cisársky trón (1780 až 1790). Tretia prisťahovalecká vlna prebiehala v období vlády Leopolda II. (1790 až 1792) s presahom až do 19. storočia. Príčiny a historické súvislosti huncokárskeho osídľovania Malých Karpát je samostatná a pomerne rozsiahla téma, ktorej sme sa v tomto príspevku dotkli len okrajovo.[1] l V odbornej literatúre sa ako začiatok éry osídľovania Malých Karpát nemecky hovoriacimi drevorubačmi udával rok 1740. Vo svojich prácach uvádzalo tento rok viacero autorov, okrem iných aj F. J. Beranek a G. Habáňová. Náš výskum však priniesol nové zistenia a posunul príchod prvých horských ľudí už do 20. rokov 18. storočia. V knihe „Kronika rodu Hirner“ z roku 2013 jej autor Ladislav Tačovský predpokladá a pripúšťa aj skorší príchod prvých, horských ľudí ako i možnosť, že tu už žili, ako starousadlíci.[1] l V odbornej literatúre sa ako začiatok éry osídľovania Malých Karpát nemecky hovoriacimi drevorubačmi udával rok 1740. Vo svojich prácach uvádzalo tento rok viacero autorov, okrem iných aj F. J. Beranek a G. Habáňová. Náš výskum však priniesol nové zistenia a posunul príchod prvých horských ľudí už do 20. rokov 18. storočia. V knihe „Kronika rodu Hirner“ z roku 2013 jej autor Ladislav Tačovský predpokladá a pripúšťa aj skorší príchod prvých, horských ľudí ako i možnosť, že tu už žili, ako starousadlíci.

[1] KRAJČOVIČ, Pavol, – Huncokári – každodenný život zaniknutej minority, vydalo Slovenské národné múzeum – Múzeum kultúry karpatských Nemcov Bratislava, rok vydania 2021, knižne vyšlo v roku 2022, str. 10

Prví horskí ľudia prichádzali v malých skupinách a usádzali sa v lesoch nad obcami Rača, Svätý Jur a Pezinok – miestna časť Cajla a Limbach. V matričných zápisoch sa spomína lokalita „in sylvis Stomphensibus“- stupavský les, ale aj les nad Neštichom, historickou časťou Svätého Jura – „ex silva Nestichiensi“. Na konci 30. rokov 18. storočia zachytáva matrikár v zápisoch bližšie neurčenú lokalitu nad Modrou – „in sylva Modrensi ligna secantibus“. Mohla by to byť samota Alte Oberhaus neďaleko Hubalovej nad Pieskom, obývaná huncokárskou rodinou Hubner a Fridrich. Známa je v tej dobe aj huncokárska usadlosť v lesoch nad Pezinkom prezývaná Reisingerka alebo aj Kolárske, kde v tom čase mohlo žiť viacero huncokárskych rodín, ktoré sa zapisovali do pezinských matrík. Konkrétne to boli Michael a Philipphus REISINGEROVCI a rodiny SCHULPEKOMMER, THON, TANGLMAYER, ASCHENSCHWANDTNER, VOGNER a BIBER.

Až druhá a tretia generácia horských ľudí, teda potomkovia prvých presídlencov, sa začiatkom druhej polovice 18. storočia usádzali v lesoch Červenokamenského panstva, hlavne v častianských lesoch – „ex silvis Csasztensibus“, pričom intenzívnejší príchod nových, drevorubačských posíl zaznamenávame v častianskej matrike po roku 1750, v sološnickej po roku 1775 a v kuchynskej až po roku 1785.

O konkrétnych huncokároch a o miestach, kde v tom čase žili a pracovali v častianskych, pílianskych, dolianskych, dolno a hornoorešianskych horách vám radi porozprávame na niektorej z budúcich konferencií.

Pôvod prvých huncokárov

Vo všeobecnosti pretrvával názor, že pôvod horských ľudí je nejednoznačný a nejasný, preto sme si posvietili do tohto historického šera a zamerali sme sa na primárne archívne zdroje – najstaršie matriky a v nich na poznámky o pôvode prvých huncokárskych presídlencoch. Našli sme zatiaľ vyše stodvadsať záznamov, ktoré odkazovali vo všeobecnosti na krajinu ich pôvodu. Najčastejšie to boli poznámky napr. ex Austria – z Rakúska, ex Germania – z Nemecka, ex Moravia – z Moravy, ex Bohemia – z Česka, ale matrikári zapisovali aj konkrétne oblasti napr. ex Stiria – zo Štajerska, ex Tirolia – z Tirolska, ex Svevia – zo Švábska, ex Silesia – zo Sliezska, ex Carintia – z Korutánska a pod. Najväčšiu radosť sme však mali z množstva poznámok o konkrétnych obciach a mestách na území habsburskej monarchie. Bolo ich viac ako štyridsať.

Matričný výskum teda potvrdil všeobecne známy predpoklad, že huncokári prichádzali hlavne z alpských a pod alpských oblastí vtedajšieho územia Rakúska konkr. Štajerska, Tirolska, Dolného a Horného Rakúska, Korutánska, a v oveľa menšej miere z Nemecka konkr. z Bavorska, Sliezska a Švábska, o čom svedčia iba ojedinelé poznámky v matričných zápisoch o krajine ich pôvodu. Mnohí presídlenci prichádzali aj z českých a moravských území, hlavne z oblasti sudeto-nemeckého pohraničia, taktiež zo severnej Moravy – moravsko-sliezskeho pomedzia, zo Šumavy, ale aj z iných území vtedajšej habsburskej monarchie.

V nasledujúcej tabuľke sme zoradili priezviská s poznámkami o pôvode ich nositeľov z najstarších matrík podhorských obcí Rača, Svätý Jur, Pezinok (Cajla), Modra, Častá, a Kuchyňa. Pre prehľadnosť sme tučným písmom vyznačili príslušníkov komunity horských ľudí a kurzívou (šikmým, tenkým písmom) prisťahovalcov s nemecky znejúcimi priezviskami, ktorí sa neskôr taktiež mohli začleniť medzi huncokárov.

Dátum Druh zápisu Meno a priezvisko Pôvod .

RAČA

25.01.1735 sobáš Joannes CEHLIN Austriacus

25.01.1735 sobáš Rosina CEHLIN Austriaca

Svätý Jur

06.06.1701 sobáš Thomas HEZEMPERGER in Stiria

06.06.1701 sobáš Elisabeth HARDELMARIN in Stiria

18.04.1715 sobáš Joannis PODBAN Germani mk

23.12.1717 sobáš Joannes Philippus HAUSRUMHT Alsasko

14.01.1719 úmrtie Zacharias HRYDREKER Austriacus orthensis

15.05.1718 sobáš Joannes Georgius SOUTMON es Silesia

05.01.1720 sobáš Andreas BARTEK ex Silesita

17.11.1720 úmrtie Sibila EITLIN ex Tyrolensis

08.02.1721 sobáš Franciscus NUNHART Austriaca in Leibensis

08.02.1721 sobáš Catharina STREDLIN Austriaca in Getzentorffensis

18.08.1722 sobáš Michael WEBER ex Lentscha

18.04.1723 sobáš Franciscus MULLER ex Germania

01.02.1724 sobáš Joannes SCHMIDT ex Nornbergl

10.08.1724 sobáš Josephus SCHARING ex Tyrol

10.08.1724 sobáš Juditha MUNINSTEGN (manželka J. Scharinga)

00.11.1724 sobáš Georgius KAVALA ex Silesia

??.11.1724 sobáš A. M. WOLFINGIN ex Crembsio(manž.G.Kavala)

13.12.1734 úmrtie Anna VIBERIN Germana

30.01.1735 sobáš Jacobus FRIDRICH Austriacus

06.07.1736 úmrtie Maria PIBEL (BIBER) Austriaca, lignicida

13.02.1737 sobáš Joannes WOLK Tyrolensis, alias oriundi Tyrolensi Dualis

13.02.1737 sobáš Maria Anna MOGATININ, Tyrolensis, alias oriundi Tyrolensi

22.12.1739 sobáš Venceslaus FRIDRICH ex Moravus (Jičín),

22.12.1739 sobáš Maria SPACEK (manželka) ex Moravia (Přerov)

13.05.1743 sobáš Joannes Gasparus RAITMAJER ex Moravus

13.05.1743 sobáš A. M. MILLERIN ex Miskozia

14. 05.1742 sobáš Leopoldus SCHAUER senior Austriacus

14. 05.1742 sobáš Elisabeth SCHMUCZERIN (manželka)

29.01.1747 narodenie Simon LENER Austriacus ex Fissament

07.07.1747 narodenie Joannes Michael FRIDRICH Austriaci

22.07.1748 sobáš Georgius SNEDL Austriacus ex opido Simonfelt

02.09.1748 sobáš Franciscus VALTER ex Silesita

00.00.1750 Maria Elisabeth PUCHERT Austriaca

02.09.1748 sobáš Christiannes EBRHORTT ex Austria

26.11.1754 sobáš Leopoldus STANER,(mlynár) Austriacus

28.01.1754 sobáš HELINGER Germanus

13.08.1755 narodenie Tobias PRENSNIZY Austriacus

01.11.1755 narodenie Anton MAZYET Austriacus

17.03.1757 narodenie Antonus WOLFF (manželka Cath.)ex Kornus Prga, Vespilio?

09.03.1760 narodenie Vilhelmus FORNTORFF Austriaca ex Mencz

27.09.1763 sobáš Franciscus RAJTR Austriacus

04.11.1810 sobáš Georgius LINTNER ex Austria in Königwiesen

16.05.1822 sobáš ECKHART Stiria

Pezinok

26.10.1722 sobáš Joannes Georgius GAISEL ex Austria

02.01.1731 sobáš Petrus SONTNER ex Austria

02.01.1731 sobáš Sabina FISCHER ex Austria in Marhek

16.04.1734 sobáš Michael KLUIMER ex Austria

06.04.1735 sobáš Michael SCHNOBL ex Austria Oldentorf

05.05.1737 úmrtie Eva Appolonia P(G)IV(R)A ex Germania ex opido Vindeshaim

18.02.1742 úmrtie Jacobus MONG ex Austria

02.03.1742 úmrtie Mathias FRONDL ex Austria

07.01.1743 úmrtie Eva STODLERIN ex Germania

08.12.1744 úmrtie Jacobus FLAISCHMON Morava, Strebicz (Trebíč)

25.06.1747 úmrtie Margareta VAIGLINER Hanburg

06.11.1748 úmrtie Casparus RAITMAJER ex Bohemia

10.05.1751 úmrtie Franciscus REISENAUER ex superiori Austria

03.03.1753 úmrtie Mathias HAU ex Moravia

13.02.1754 úmrtie Casparus MAJER ex superiori Austria

06.05.1759 sobáš Philippus VAJGER ex Austria

13.07.1775 sobáš Martinus STEINECKER ex Stiria

17.11.1776 sobáš Michael REISINGER ex Austria

07.11.1778 sobáš Martinus SCHEPFF Vundsitl (Wunsiedl) in Bavaria

00.00.1811 sobáš Hieronymus KRIBLINGER Trattenbach, Dolné Rakúsko

Modra

27.04.1706 sobáš Josephus FRESNEHER Germ., Markmiseblarzin in Austria

27.04.1706 sobáš Anna Maria WOLTESCHEN Germana

07.09.1713 sobáš Jacobus GUTTLER Styrus ex Weidendorft

07.09.1713 sobáš Barbara MELCHAITIN ex Wien

28.04.1721 sobáš Mathias STUFFTKUEBER Germanicus

28.04.1721 sobáš Sophia ZEHLIN ex Austria

06.02.1741 sobáš Stephanus WIDMANN ex Ebenthall in Austria

06.02.1741 sobáš Manželka STANTECHNERIN ex Wien

20.04.1749 sobáš Magdalena IMP(B)ERGERIN Austriaci ex Stoüer

20.04.1749 sobáš Casparus KOLLMAHR Austriacus ex Erdendorf

26.04.1757 sobáš Franciscus SNEIDER Austriacus

22.12.1768 narodenie Laurentius PERGER Germanicus

08.10.1780 sobáš Franciskus REK(nevesta Trautenperger) Tyrolensis j

Častá

12.11.1724 sobáš Bartolomeus SEDLACZEK ex Austria in Rabenspurg

01.09.1726 sobáš Ignatius MAIDL ex Bavaria

01.05.1729 sobáš Bartolomeus SCHNELL ex Austria

16.04.1730 sobáš Regina POCZ ex Austria

23.01.1731 sobáš Anna Barbora LUCZ ex Austria

25.01.1733 sobáš Baltasarius GUGENBERG ex Austria in Stronstorf

11.05.1734 sobáš Simon GRASL mlynár ex Austria, Bruk an Lajtha

24.04.1736 sobáš D.A.L.PLAMPNER ex Austria in Hadendorfen

20.10.1736 sobáš Anna Maria AUER ex Austria in Gerensterffen

17.05.1740 sobáš Andreas RINER ex Austria in Schworinbort

01.11.1742 sobáš Laurentius CZENTER ex Austria in Saliszburgensen

01.11.1742 sobáš Catharina UNTMILLNERIN in Vatthoffen

26.01.1744 sobáš Franciscus CHRISTNATIONE ex Bawaria in Wysenth

13.09.1744 sobáš Michael TAIZ, ex Austria

11. 10.1744 sobáš Benedictus VOGNER ex Austria

09.01.1746 sobáš Josephus TONNER ex Bavaria

25.11.1748 sobáš Mathias PRAUN mlynár ex Austria

26.04.1751 sobáš Christiannus SCHNERLAUPONNER ex Austria in S.Valentino

26.08.1753 sobáš Anna Maria SCHMIDIN ex Bavaria

13.05.1755 sobáš Petrus KITENPERGER ex Bavaria

09.10.1755 sobáš Mathias HARRER ex Austria

01.06.1756 sobáš Franciscus TITLL ex Austria

12.10.1756 sobáš Josephus ROSMAYER ex Bavaria

17.07.1759 sobáš Leopoldus EKART (sup. venator)

04.05.1760 sobáš Philippus NAJDERT ex Austria

01.02.1761 sobáš Matthias PILLINGER ex Austria

27.06.1762 sobáš Catharina RIENNER ex Austria

25.11.1760 sobáš Simon CSONT ex Austria

29.10.1760 sobáš Michael CZETL ex Austria

10.02.1760 sobáš Mathias PERGER ex Austria

24.06.1765 sobáš Ernestus DIETRICH (sylvanus) ex Austria

28.05.1765 sobáš Caspar PELLINGER ex Austria in OberGoldbrun

09.07.1765 sobáš Ferdinandus PRIVINGER ex Austria

23.04.1766 sobáš Jospehus MILLER ex Austria

06.05.1773 sobáš Georgius SCHICHLINGER ex Austria opido Petrnella

09.09.1781 sobáš Georgius SCHVAMEL ex Austria

Kuchyňa

09.10.1756 narodenie kstný dieťaťa Jacobus FRIDRICH Austria in Kenczindorff

03.02.1789 sobáš Laurentius TRAUTENBERGER Austriacus

14.11.1793 sobáš Joannes WUNCH Austriacus in Angeriensis

14.11.1793 sobáš Elisabeth KIDLERINN Austriaca in Niedrspaigensi

28.11.1793 sobáš Mathias ROZINGER Austriacus in Ajblstorffer

V nasledujúcom zozname sú uvedené tradičné huncokárske priezviská, ku ktorým sme priradili vyhľadané poznámky o pôvode ich nositeľov. Zoznam sme rozšírili o neskoršie nálezy poznámok o pôvode z mladších matrík. Tento zoznam priebežne dopĺňame o ďalšie nálezy.[4]

Amon (bez poznámky o pôvode)

Anfold (1810 Jozefína, Dolné Rakúsko, Arbesbach)

Aschenschwandtner, Oschenschwanner, Geschwandtner, Schvantner (pôvod v Tirolsku a Štajersku podľa Nemčovského…bez poznámky o pôvode )

Biber (pôvod v Rakúsku)

Bösenbeck (1811 Ča František, pôvod v Rakúsku)

Czermák (pôvod v Česku, obec Svolenioves – Zvoleněves)

Dietrich (1765, pôvod v Rakúsku, Krems am der Donau, Dolné Rakúsko)

Dofferner (pôvod v Rakúsku)

Eckhardt (pôvod v Nemecku – Švábsku, Jozef 1822 pôvod v Štajersku)

Fabian (pôvod stredné Slovensko, Levoča)

Feigl (1786, pôvod v Tirolsku)

Findl, Findel (pôvod na Morave a v Česku)

Fleischhander, Fleischhandel (1816 Peter Mo, pôvod v Rakúsku)

Flaismon, Flaischmon (1778, pôvod v Bavorsku, Jacobus 1744 pôvod v Čechách, Trebíč)

Fischer (1731 PK, pôvod v Rakúsku, Marhek)

Frász (bez poznámky o pôvode)

Fridrich (pôvod na Morave, Venceslau 1739 Jičín, , Jakub 1756 pôvod Horné Rakúsko Kencsindorff)

Fux (1787 Anton, pôvod v Sliezsku, Glogau)

Gaschi, Gaszy, (pôvod v Rakúsku)

Grausz, Krausz (pôvod starousadlíci z okolia Pezinka a Modry…Andrej 1829, pôvod v Rakúsku, obce Riegelsdorf a Niederabsdorf)

Goldbauer (1811 PK Jozef, Dolné Rakúsko, Hundsheim)

Groff, Kroff (bez poznámky o pôvode)

Groshappel, Kroshappel (pôvod v Tirolsku, podľa Nemčovského)

Gschill, Kschill (pôvod na Morave-Sliezsko)

Guttner, Kuttner (pôvod starousadlíci na Záhorí, Sološnica… bez poznámky o pôvode)

Haberl (pôvod Česko a Morava)

Hacker (pôvod starousadlíci z okolia Limbachu, bez poznámky o pôvode)

Haim, Hain, Chkaim (1780 PK Matej pôvod v Rakúsku, ale aj pôvod v Čechách)

Hau (pôvod na Morave…)

Hartinger (1807 Pk Vavrinec, pôvod na Morave)

Harrer (1735 pôvod v Rakúsku)

Hirner, Hirn (pôvod v Tirolsku, Ján Kirner 1780, Bavorsko)

Hink, Hing (1869 Chtelnica sčítanie, Tomáš, pôvod na Morave)

Himperger, Imperger (pôvod Štajersko)

Hoffer (pôvod v Tirolsku, 1821 Peter pôvod v Tirolsku)

Hofrichter (1819 Do, Karol, pôvod na Morave, Bulhary pri Mikulove)

Jurisch, Durisch (pôvod Česko)

Khidler (1793 pôvod v Rakúsku, obec Angeriensis, Elisabeth 1793 pôvod v Rakúsku obec Niedrspaigensi)

Khern (1773, pôvod Pruské Sliezsko -Nemecko, ale aj Štajersko)

Kratochvíla (pôvod v Česku, na Morave)

Kitenperger (pôvod v Bavorsku)

Kriblinger (pôvod Dolné Rakúsko, Trattenbach)

Krigler (bez poznámky o pôvode)

Koker (1811, pôvod v Rakúsku, Botenbaig)

Kolb, Holb (Antonia 1816, pôvod v Štajersku, San Joanne, Anna 1810 pôvod v Rakúsku obec Zwofliax..)

Langer (1866 Per Ján, pôvod v Česku, na Morave aj v Sliezsku)

Lindtner, Lintner (pôvod moravsko-sliezske pomedzie, aj Horné Rakúsko, Konigswiesen)

Majerhoffer, Marhofer (pôvod starousadlíci z okolia Rače…bez poznámky o pôvode)

Majer (1754, pôvod v Rakúsku, Joannes Georgius 1810, pôvod v Nemecku Švábsko, obec Lauterach)

Macholon (1756 Ku, Krištof, Horné Rakúsko, Salzbursko, Henndort am Walter see)

Millner (starousadlíci z okolia Sološnice…, Ján Milner 1742, pôvod z Bavorska, Bamberg)

Milrocher (1816, pôvod Carinthia, Korutánsko, Ober Feloch)

Nay, Neun, Neu (starousadlíci z okolia Sološnice…bez poznámky o pôvode)

Najder, Najdert (pôvod v Rakúsku)

Nietschneider (pôvod v Tirolsku, podľa Nemčovského)

Noga, Noha (pôvod v Rakúsku, 1804 Lo, Andrej, pôvod v Sliezsku)

Okruhlicza (bez poznámky o pôvode)

Oleram (bez poznámky o pôvode)

Pachintaller, Jachitaller (pôvod zrejme na Šumave)

Pirker (bez poznámky o pôvode)

Pillinger ( 1761 pôvod v Rakúsku)

Pekker (pôvod v Česku)

Peck, Beck ( Martin PK, pôvod v Rakúsku)

Prill (pôvod v Česku)

Prandl (pôvod v Česku)

Pölz (1816 PK, pôvod v Česku, Unterthal)

Puchner (pôvod v Rakúsku)

Rek (pôvod v Tirolsku)

Reisenauer (1737 So Matej, pôvod v Rakúsku, ale aj v Česku)

Reisinger, Rozinger (pôvod v Rakúsku, Mathias 1793 pôvod v Rakúsku, obec Ajblstorffer)

Rienner (1762 pôvod v Rakúsku)

Rosmayer (1756, pôvod v Bavorsku)

Roffner, Rufner ( 1894 Karol, pôvod v Tirolsku, 1878 Anna, pôvod v Tirolsku, Merano v údolí Adiže)

Sautter (1780 pôvod v Nemecku, Švábsko)

Solinger, Csalinger (bez poznámky o pôvode)

Simon (bez poznámky o pôvode)

Schmidt (pôvod v Nemecku, Nornbergl, A. Mária 1753 pôvod v Bavorsku))

Schön, Schen (pôvod v Česku)

Schnobel (pôvod v Dolnom Rakúsku, Altendorf)

Schvammel (1786 Juraj, pôvod v Rakúsku)

Schwarz, Schworz (starousadlíci, bez poznámky o pôvode)

Snedl (pôvod v Rakúsku, Simonfelt)

Sneider (pôvod v Rakúsku)

Sontner, Santner (starousadlíci z okolia Limbachu a Pezinka…pôvod v Rakúsku)

Spintler ( 1804 Ju, František pôvod v Bavorsku, Hallstad okres Bamberg)

Stainbach (1808 Karol Du, pôvod v Česku)

Steiner (Julianna 1813, pôvod v Rakúsku, Maschdorf, podľa Dúbravského aj zo Štajerska))

Steinecker (pôvod v Štajersku, 1775 Martin)

Staininger (pôvod v Štajersku)

Stauber ( 1810, pôvod v Česku)

Stenzinger (1884 Do, Ignác, Dolné Rakúsko, Hainburg)

Strasser (pôvod v Česku)

Stolz, Schtulz (bez poznámky o pôvode)

Stodler (pôvod v Nemecku)

Szevold, Szebold (bez poznámky o pôvode)

Szeweraj ( 1755 Leopold, pôvod v Rakúsku)

Szmudek ( 1776 Andrej, pôvod v Česku, Kremže, Predšumavie, Novohradské vrchy)

Svirel (Jozef 1787 Do, pôvod v Bavorsku)

Tafferner, Tofferner (pôvod v Rakúsku)

Tanglmayer, Tanglmár (pôvod v Rakúsku, v Štajersku)

Thúma (pôvod v Česku)

Titl (1756 pôvod v Rakúsku)

Tonner ( 1746 Ča, pôvod v Bavorsku)

Trautenberger (1789, pôvod v Rakúsku, 1822 Theresia pôvod v Štajersku)

Tröster, Trester (podľa Dúbravského zo Štajerska)

Ulmosperger (1759 Michal Ča, pôvod v Rakúsku)

Vaigliner (1747 pôvod v Nemecku ?, Hanburg)

Vajkony, Vajkuny, Weiguni (pôvod na Šumave, zaniknutá obec Pohoří v Novohradských horách)

Vaisz, Weiss ( 1816 Rozáia, Mo, pôvod v Rakúsku)

Vrátny, Frattner (1765, Magdalena, pôvod na Morave)

Viber (Anna 1780 pôvod v Česku, Andrej )

Weber (starousadlíci z okolia Prešporka, Pezinka, Modry, Doľany a pod., Levoča )

Vogner, Vagner, Wagner ( 1766 PK Matej, pôvod v Rakúsku)

Wolff (1724, pôvod v Česku, Kremža)

Wolk ( pôvod v Tirolsku)

Wunscha (1786, pôvod obec Durnkruth, pôvod v Rakúsku)

V primárnych archívnych zdrojoch – v najstarších matrikách – boli ukryté dôkazy o miestach, z ktorých prichádzali prví huncokári: 26 krát mali pôvod v Rakúsku, 8 krát v Tirolsku, 7 krát v Štajersku, 1 krát v Nemecku, 6 krát v Bavorsku, 2 krát v Sliezsku a Švábsku, 16 krát v Česku, 8 krát na Morave, 3 krát na moravsko-sliezskom pomedzí a 2 krát na Šumave.

Matrikári zapísali aj názvy vyše štyridsiatich konkrétnych obcí a miest. Najčastejšie išlo vo všeobecnosti o obce v Rakúsku, bolo ich 15, v Dolnom Rakúsku 7, v Hornom Rakúsku 2, v Tirolsku a Štajersku po jednej obci, všeobecne v Nemecku boli 3 obce, v Švábsku, Sliezsku a Bavorsku po jednej obci, v Korutánsku taktiež 1 obec, všeobecne v Česku 5 obcí, na Morave 2 a na Šumave 3 obce.

V súčasnosti prebieha identifikácia historických názvov konkrétnych miest a obcí, ktoré majú nové názvy resp. zanikli alebo sa stali súčasťou iných sídelných útvarov. Veríme, že v blízkej budúcnosti navštívime konkrétne miesta a obce, z ktorých, pred viac ako 300 rokmi, prichádzali naši prví huncokárski predkovia.

KORENE – genealógia huncokárskych rodov

Výsledky podrobného matričného výskumu sme sa snažili zúročiť aj iným spôsobom a to konkrétne vypracovávaním rodokmeňov pre jednotlivé huncokárske rody.

V rokoch 2021 a 2022 sme vydali dve monografické publikácie konkr. – ROD TANGLMAYER a ROD ASCHENSCHWANDTNER, v ktorých sú genealogicky doložené rodinné a príbuzenské vzťahy najstarších holzhackerských rodín. Horskí ľudia z týchto rodov žili a pracovali v prvej polovici 18. storočia v račianskych, svätojurských a v cajlanských lesoch a neskôr, po roku 1750, aj v častianských, sološnických a v kuchynských horských usadlostiach.

Prvými predkami horských ľudí z rodu ASCHENSCHWANDTNER na území Malých Karpát bol Holzhacker Jozef, narodený okolo roku 1687 a jeho manželka Kristína, narodená okolo roku 1700. Pravdepodobne pochádzali z oblasti rakúskeho Szalzkamerguthu, avšak zatiaľ sa nám nepodarilo zistiť názov rakúskej obce, v ktorej sa narodili. Z rodu TANGLMAYER bol zakladateľom rodu Laurentius, narodený v roku 1714 a jeho manželka Mária Magdaléna Steinecker, narodená v roku 1722. Mária a Laurentius pochádzali pravdepodobne zo Štajerska, ale presný názov ich rodných rakúskych obcí zatiaľ nepoznáme.

V súčasnosti pripravujeme vydanie tretej monografickej publikácie s názvom Genealogický sprievodca rodom REISENAUER, ktorého korene siahajú až do 17. storočia a prví príslušníci tohto rodu majú pôvod v rakúskych a českých územiach habsburskej monarchie. Zostavujeme aj čiastkové rodokmene, konkrétne rodu STEINECKER a TRAUTENBERGER.

Najstaršie matriky ukrývali prvé písomné zmienky približne o štyridsiatich huncokárskych rodoch. Ich nemecky znejúce priezviská doslova „zasvietili“ v matrikách, keďže sa v nich dovtedy nevyskytovali. Archívne zápisy spočiatku neobsahovali presné identifikátory pôvodu z hôr či drevorubačského povolania, ako sú latinské poznámky „ex silvis“- z lesov, „ex montibus“- z hôr, „lignicida“ či „holzhacker“- drevorubač a podobne. Avšak na základe špecifických kritérií, sme odhalili aj dobre „ukrytých“, prvých Holzhackerov. Jedným z prvých bol Jacobus Fridrich – Holzhacker, ktorý mal zapísané povolanie v tvareHulzhoker, už 14. septembra 1734 na Cajle. Najstarší dohľadaný zápis o narodení huncokárskeho dieťaťa Joannesa Mathiasa HAUA pochádza z 12. mája 1721 v Rači, ešte bez poznámky z hôr. Prvé huncokárske deti, konkr. Josephus Seher, Anna Maria Boger, Maria Pauer, s poznámkou ex montibus lignicidae sa narodili v priebehu roka 1728 vo Svätom Jure. Najstaršia dohľadaná huncokárska svadba sa konala 20. augusta 1731 v Pezinku, ešte bez poznámky z hôr, ale 25. januára 1735 v Rači sa už oženil Joannes Cehlin, s poznámkou o pôvode – austriacus ex montibus.

Prví horskí ľudia pochádzali hlavne z týchto rodov: ASCHENSCHWANDTNER, CEHLIN, FLISPOSCHER, FORN(S)BERGER, FRIDRICH, FRIEDL, HAU, HARTINGER, KRETISCH, MILLER, NAY, NIGL, SCHNOBL, SCHWORZT, SCHOLPEKOMMER, SCHMIDT, SONTNER, STEINECKER, REISINGER, REISENAUER, TANGLMAR, TRAUTENBERGER, TOFERNER, VOLF, VOGNER a iných menej známych. V neskoršom období (po roku cca 1750) sa začali v matrikách objavovať aj nové, nemecky znejúce priezviská, ktorých nositelia na tomto území dovtedy nežili, nezapisovali sa do matrík z čoho odvodzujeme, že sa presídlili z pôvodnej pravlasti neskôr, ako ich predchodcovia. Boli to hlavne rodiny: EKHARDT, FRASZ, GROSHAPEL, HINK, HIRNER, MAYERHOFER, NAJDER, SPILLER, SZOLINGER a mnoho iných známych i menej známych. Niektorí členovia svätojurských a pezinských starousadlíckych rodín, s tradičnými huncokárskymi priezviskami, ale v prevažnej miere luteránskej náboženskej konfesie sa v priebehu 18. storočia pravdepodobne tiež začlenili medzi pôvodných, horských ľudí, či už ako drevorubači alebo lesní robotníci, horári, či lesní hospodári. Taktiež je možné, že prišli za prácou do Malých Karpát až po uvoľnení náboženských slobôd, za vlády panovníka Jozefa II. Boli to členovia aj z rodov BIBER, FRIDRICH, FORSTER, GRAUS/KRAUS, GRUBER, HABERL, HAIN, KSCHIL, KSCHVANTNER, LINTNER, SCHEN, VOLF a iných.

Záver

V našom občianskom združení vítame každý záujem odbornej verejnosti o históriu našich predkov.V nedávnej minulosti prebiehal na Univerzite svätého Cyrila a Methoda v Trnave vedecký výskum zameraný o i. aj na príchod a pôvod huncokárov v Malých Karpatoch. Výskum priniesol zaujímavé informácie o historických súvislostiach podložené faktografiou a konkrétnymi archívnymi nálezmi. Tieto boli publikované vo viacerých čiastkových štúdiách, a taktiež v dvoch monografiách s názvami Huncokári – každodenný život zaniknutej minority a Holzhackerland – Slovenské pohoria ako životný priestor nemecky hovoriacich drevorubačov – huncokárov. Odbornému rámcu dokresľujúcemu príchod a pôvod huncokárov, ako aj priblíženiu každodenného života tejto zaniknutej etnografickej skupiny, sa venoval historik a etnograf Mgr. Pavel Krajčovič PhD., autor štúdií a oboch spomenutých publikácií [5].

Dnes už vieme aké mená mali prví horskí ľudia na území Malých Karpát a v mnohých prípadoch poznáme aj ich pôvod. Tieto identifikačné údaje sú východiskom a zároveň nevyhnutným predpokladom pre ďalšie pátranie po pravlasti našich predkov, a to v matrikách, múzeách a v archívoch Rakúska, Nemecka, Česka a Moravy, ale aj inde. Do archívnych dokumentov viedenského štátneho archívu sme sa už zahĺbili a prvé významnejšie nálezy konkrétne o Polzerových memoároch sme už odprezentovali širšej verejnosti na 1. ročníku konferencie o histórii Červenokamenského panstva, ale aj napríklad na nedávnom kultúrnom podujatí v modranskom kaštieli, v januári 2025.

[1] MIHALOVIČOVÁ – SAGMEISTER, Alžbeta: Čo prezradili matriky o prvých horských ľuďoch, Holzhackeroch, po ich príchode do Malých Karpát, vydalo oz Potomkovia Huncokárov v roku 2022, ISBN 9-788-097-39671-8

[2] l V odbornej literatúre sa ako začiatok éry osídľovania Malých Karpát nemecky hovoriacimi drevorubačmi udával rok 1740. Vo svojich prácach uvádzalo tento rok viacero autorov, okrem iných aj F. J. Beranek a G. Habáňová. Náš výskum však priniesol nové zistenia a posunul príchod prvých horských ľudí už do 20. rokov 18. storočia. V knihe „Kronika rodu Hirner“ z roku 2013 jej autor Ladislav Tačovský predpokladá a pripúšťa aj skorší príchod prvých, horských ľudí ako i možnosť, že tu už žili, ako starousadlíci.

[3] KRAJČOVIČ, Pavol, – Huncokári – každodenný život zaniknutej minority, vydalo Slovenské národné múzeum – Múzeum kultúry karpatských Nemcov Bratislava, rok vydania 2021, knižne vyšlo v roku 2022, str. 10

[4] Avšak huncokárskych priezvisk s poznámkou ex silvis – z lesov, ex montibus – z hôr, resp. s poznámkou o drevorubačskom či lesníckom povolaní bolo v matrikách podstatne viacej. Sú to viac menej známe, ale aj menej známe priezviská, ktorých sme doteraz odhalili okolo 300.

[5] KRAJČOVIČ, Pavol, – Huncokári – každodenný život zaniknutej minority, vydalo Slovenské národné múzeum – Múzeum kultúry karpatských Nemcov Bratislava, rok vydania 2021, knižne vyšlo v roku 2022, ISBN 978-80-8060-517-9 ,

Holzhackerland. Slovenské pohoria ako životný priestor nemecky hovoriacich drevorubačov – huncokárov, vydala Univerzita sv. Cyrila a Methoda v Trnave v roku 2024, ISBN 978-80-572-0433-6

Magdalénsky hodový obed

Nedeľa bola zasvätená svätej omši pred kaplnkou sv. Márie Magdalény na Pieskoch, po ktorej nasledoval hodový obed v Holzhacker Hause za účasti nemeckého veľvyslanca Dr. Thomasa Kurza s manželkou, generálneho vikára bratislavskej arcidiecézy Mons. Daniela Ižolda, viceprimátora Modry Ing. Mariána Gavorníka, modranského farára Mgr. Jozefa Dúca a ďalších hostí, najmä z radov potomkov Huncokárov a tímu Irenky Herchlovej zabezpečujúcej letné nedeľné omše pred kaplnkou.

Všetkým, ktorí sa podieľali na úspešnom zvládnutí obidvoch dní patrí srdečná vďaka

Jozef Šimeček

Magdalénske stretnutie potomkov a priateľov Huncokárov 2025

Už po šiestykrát sa na Piesku v Holzhackerhause konalo stretnutie potomkov a priateľov Huncokárov. Tento rok to vyšlo na 19. júla 2025. V sobotu bolo počasie veľmi príjemné, iba zopár obláčkov na oblohe, inak bolo krásne slnečno. Hostia sa začali schádzať už pred 14 hodinou. Na pódiu hrala príjemná hudba z produkcie pezinskej skupiny PRÚDY RIEK a z gastro zóny sa šírili lákavé vône fazuľovice s údeným, ktorú pripravil, ako obyčajne huncokársky šéfkuchár Peter Mihalovič. Kúsok od bubľajúcej fazuľovice sa chystali na svoju „ live schou“ manželia Poliačikovci, kotrí prítomným pred ich očami pripravovali skvelý sladký šmorn so slivkovým resterom – huncokársku pochúťku. Opodiaľ čakali na hladných hostí teľacie párky s chlebíkom a horčicou, servíroval ich priateľ Huncokárov Peter R. V bare sa už čapovala kofola a pivko, varila sa výborná kávička. Pripravené stoly a lavice sa postupne zapĺňali hosťami. Na stoloch ich vítali džbány s bazovicou a čerstvo napečené škvarkové pagáčiky. Nech sa páči, ponúknite sa!

O 14 hodine zahájil program Jožko Šimeček, hlavný moderátor celého podujatia. Na úvod podujatia predniesla Erika Grausová báseň Na Piesku zo zbierky Jozefa Trtola Hravá hora.

Jána Graus, predseda OZ Potomkovia Huncokárov, privítal všetkých potomkov huncokárov, priateľov ako aj hostí. V krátkosti porozprával o činnosti združenia od posledného stretnutia, spomenul varenie slivkového lekváru, otvorenie zrekonštruovanej huncokárskej pivničky na Kolovrátku a jej premenenie na novú turistickú útulňu, priblížil osadenie kríža na počesť tragicky zavraždeného huncokárskeho horára Dominika Hirnera ako aj objavenie a navrátenie prvého obrazu Arthura Polzera

Vzápätí zazneli prvé tóny skladieb z vlastnej tvorby skupiny Prúdy riek z Pezinka. Prítomných hostí zaujali aj príhovory potomkov Huncokárov z rodu Aschenschwandtner a Graus. Členovia týchto rodín profesor Ladislav Paule, Mudr. Beleje a Peter Valentini sa vydali do histórie a objavili dedinky a miesta, z ktorých prišli do Malých Karpát ich prapredkovia. Alžbeta Mihalovičová z rodu Hirner sa vo svojom príspevku zamerala hlavne na matričný výskum, v ktorom na základe latinských poznámok o pôvode horských ľudí predstavila množstvo huncokárskych priezvisk a ich krajinu pôvodu. Hovorené slovo sa striedalo s krásnymi jemnými melódiami, ktoré plynuli ako prúdy riek. Program uzavrel Janko Graus s príbehom o originále obrazu Arthura von Poltzera-Hoditza s názvom Lesná cesta. Obraz bol počas celého stretnutia vystavený na stojane vedľa pódia.

Návštevníci tohtoročného Magdalénskeho stretnutia si mohli, rovnako ako i po iné roky, zakúpiť knihy o horských ľuďoch z vydavateľstva OZ Potomkovia Huncokárov, pozrieť výstavu o huncokárskej histórii a posedieť vo voľnej prírode alebo v starobylom kamennom drevorubačskom domčeku pri ohníku na otvorenom ohnisku. Na podujatie prišlo vyše dvesto hostí, ktorým týmto srdečne ďakujeme za priazeň a tešíme sa na ďalšie stretnutie o rok. HUJCAJCOM.

Eliška Mihalovičová

Magdalénske stretnutie

Milí potomkovia Huncokárov, milí priatelia, pozývame Vás na Magdalénske stretnutie

bude to už túto sobotu 19.júla od 14:00 v areáli Holzhacker Haus nad kaplnkou na Piesku.

Vstup voľný pre každého, kto má záujem dozvedieť sa viac o histórii Huncokárov.

Bude podávaná chutná huncokárska FAZUĽOVICA a sladký ŠMORN.

Popoludnie spríjemní hudba skupiny PRÚDY RIEK.

Moderuje Jozef Šimeček.

Prajem pekný zážitok

J.Graus

Po huncokárskych chodníčkoch

Po huncokárskych chodníčkoch z horárne Zabité na poľovnícky zámoček Solírov

Dátum: sobota 10.mája, zraz 9:00 až 9:10 pri kostole v obci Doľany (9:00 tam má príchod autobusová linka 550 zo smeru Pezinok), odtiaľ sa presunieme autami k horárni Zabité

Štart: 9:30 od horárne Zabité

Trasa: Zabité – Godova skala – Železník – Solírov – Zabité

Dĺžka trasy: 9,1 km / 3 hodiny

Organizátor: o.z. Potomkovia Huncokárov

Prikladám mapku trasy a maľbu zámočka Solírov z konca 19. storočia od Arthura von Polzer Hoditz

Prajem pekný deň

Ján Graus, predseda o.z. Potomkovia Huncokárov

Piesok 4208, 900 01 Modra

tel. 0905 624652

B O R Š A – najstarší huncokársky cintorín na mape z roku 1780

Alžbeta Mihalovičová

V lesoch na Piesku pri Modre bolo „huncokársky živo“ oveľa skôr, ako by sme predpokladali.

Záznamy o narodení, sobášoch a úmrtiach Huncokárov a ich príbuzných začali v matrikách

systematicky zapisovať už v 40. rokoch 18. storočia. Ako prvý sa tu narodil Simon EBNER dňa

6.4.1740, po ňom Anna Mária GROSMANN dňa 19.4.1742 a Christophorus SCHMID dňa

8.4.1743. Nasledovali narodenia a krsty de􀆡 rodičov s priezviskami HAINL, FRIDRICH,

TRAUTENBERGER, FRASZ, HIBNER, BERGER, EDLINGER a EDELSCHPACHER. Všetci mali pri

mene latinskú poznámku ex silvis – z lesov alebo ex montibus –z hôr. V úmrtnej matrike

Modry sa však tieto priezviská v rokoch 1740 až 1780 neobjavujú. Zomierajú tu ľudia

s priezviskami GRAUSZ/KRAUSZ(z Kráľovej), BEBER/BIBER, WOLF, SZONTNER, GROFF,

STEINER, PERGER a STEGER. Príčiny tohto javu zatiaľ nepoznáme. Spočiatku neboli všetci

Huncokári pochovávaní v lesnom prostredí. Existujú zápisy o pohreboch na cintorínoch

v blízkej Kráľovej alebo Modre. Huncokárski predkovia boli prevažne rímskokatolíckeho

vierovyznania a pri ich úmrtných zápisoch je často poznámka – zaopatrený – a dátum

pohrebu. Občas matrikár zabudol zapísať miesto pohrebu, preto nemôžeme s určitosťou

povedať, či bol zosnulý Huncokár pochovaný na lesnom cintoríne alebo na cintoríne v

podhorskej obci. V oblasti Piesku sa pravdepodobne pochovávalo aj na lesnom cintoríne,

ktorý mal názov Borša a rozprestieral sa tesne za hranicou modranského chotára na

cajlanskej strane. Bol ľahko dostupný aj z lokality Holá Borša na Piesku. V úmrtných

záznamoch modranskej matriky sa toto miesto pochovávania nespomína.

Viac svetla do tohto historického šera priniesla mapa z roku 1780, ktorú dalo vypracovať

kráľovské mesto Modra ako pracovný podklad pre dobré hospodárenie v spravovaných

lesoch. Mapa nesie dlhý názov Plán lesov a hôr kráľovského slobodného mesta Modra. Tento

kartografický dokument zobrazuje krajinu nad Modrou v jej rozmanitosti, keďže jej autor si

dal záležať na grafickom stvárnení a detailne zakreslil doliny, vrchy, riečky, potoky i skalnaté

útvary v modranských lesoch okolo roku 1780. Zanechal tak vzácny historický artefakt,

z ktorého dnes čerpáme odpovede na mnohé otázky súvisiace so životom našich

huncokárskych predkov.

Podrobný popis k zakresleným mapovým objektom je zapísaný v nemeckom jazyku

krasopisným kurentom (písané starogermánske písmo), ktorý sa po pár hodinách čítania

dostane do hlavy a obsah slov zaraz naberá na význame. Miestne a chotárne názvy, písané

na mape aj humanistickým písmom, sú svedectvom vynaliezavosti ľudí žijúcich na týchto

miestach stáročia pred nami. Nepopisovali miesta iba podľa vzhľadu, ale aj podľa čuchu, či

pocitu, ktorý z daného miesta na nich pôsobil. A tak niet divu, že oblasť nad centrálnou

časťou Piesku nesie veľavravný názov Smradľavá – Smradlawa, pomenovanie je snáď podľa

potoka s rovnakým názvom, ktorý preteká v dolnej čas􀆟 doliny a len kúsok odtiaľ sa tiahne

chrbát Zbojníckeho vrchu – Rauber Berg a pod ním tečie Hrubý potok prepojený so Širokým

jarkem a pri lese rastie smutná Vráskavá čerešňa – Beym Kirschbaum.

Na tejto mape je zakreslená lokalita Borša, pomenovaná toponymom Blösse Borssa – Holá

Borša (uvádzaná aj Flössn Borssa – tok Borša, autorom Pavlom Krajčovičom v knihe

Huncokári-každodenný život zaniknutej minority) a v jej tesnej blízkosti, zo strany cajlanského

chotára sa nachádzajú tri kríže, ktoré označujú rozsiahle lesné pohrebisko (obrázok č. 1).

Vpravo od pohrebiska na cajlanskej strane pramení potok Vidlárová. Lokalita Holá Borša leží

na hranici cajlanského a modranského chotára, iba zopár sto metrov nad huncokárskou

usadlosťou Kamenné vráta – Veľká lúka v cajlanských lesoch a niekoľko desiatok metrov od

miesta označeného názvom Beym alten Hutten – Pri starých búdach/chatách na modranskej

strane chotára. Tento lesný priestor susedí s vápenkami, ktoré sú taktiež vyznačené a

zakreslené s precíznosťou vlastnou tvorcovi mapy. Aj dnes môže návštevník v tejto čas􀆟 lesa

pozorovať pozostatky vápenky a skromný drevený prístrešok, ktorej Modrania dali názov

Stratenka.

Na najstaršom drevorubačskom pohrebisku Borša – Borscha – sa pochovávalo, kým nebol

založený bližšie nepomenovaný cintorín v cajlanskom chotári, niekde pri Pezinskej Babe.

Informácia pochádza od etnografa a jazykovedca Franza Jozefa Beranka a bola uvedená aj

v knihe Huncokári – každodenný život zaniknutej minority od autora Pavla Krajčoviča (na str.

79). O tejto konkrétnej informácii nevieme za􀆟aľ nič bližšie, ani kedy sa na Borši prestalo

pochovávať a kde sa novozaložený cintorín pri Pezinskej Babe nachádzal. Pravdepodobne v

období príchodu prvých Huncokárov na Piesok (v polovici 18. storočia) bol zriadený aj lesný

cintorín známy pod názvom Čermáková lúka v sedle Modranskej Baby, kde sa pochovávalo až

do roku 1862. Po tomto roku začali lesní ľudia svojich zosnulých pochovávať na známom

huncokárskom cintoríne na Piesku – Am Sand, ktorý bol pripravený pre tento účel už zopár

rokov vopred (už v roku 1841). Z tohto obdobia existuje množstvo záznamov o pohreboch na

mieste označenom latinskou poznámkou cemeteri ex silvis – lesný cintorín.

Podarilo sa nám v teréne lokalizovať miesto, kde sa Holá Borša nachádza (obrázok č.2).

Zaujímavosťou je, že aj dnes je táto časť Malých Karpát nezalesnená – holá. S priateľmi z oz

Potomkovia Huncokárov označíme toto miesto symbolickým dreveným kolom, na ktorom

upevníme informáciu pre návštevníkov Malých Karpát o neďalekom pietnom mieste –

najstaršom a zároveň najvyššie položenom huncokárskom cintoríne Borša v Malých

Karpatoch (obrázok č. 4).

Pri hlbšom skúmaní predmetnej mapy neušla našej pozornosti zaujímavá súvislosť. Na mape

sú červeno zakreslené objekty – obdĺžniky v tvare domčekov. Niektoré z domčekov sa

nachádzajú na miestach, kde sú neskôr v ich blízkosti huncokárskej usadlosti Grausová lúka,

Kernov dom a Jurčová lúka (obrázok č. 3). Môžeme tu pozorovať kontinuitu osídlenia v oblasti

Piesku. V hornej časti mapy je vyznačený aj jeden domček na lúke nesúcej názov Krištofka,

možno dostala meno podľa jej pôvodného obyvateľa. Z vyjadrení návštevníkov lesa sa na

tejto malej lesnej lúke nachádza prameň, avšak domček tam už nestojí. Je pravdepodobné, že

v týchto domčekoch bývali prví Huncokári na Piesku už v rokoch 1780 a ich prestavbou či

obnovou mohli neskôr vzniknúť nám v súčasnosti známe usadlosti na Piesku. Ako obydlia

mohli slúžiť lesným ľuďom aj drevené horské chaty označené nápisom Pri starých

búdach/chatách –Beym alten Hutten.

Z matrík už poznáme mená a priezviská prvých huncokárskych obyvateľov Piesku a jeho

širšieho okolia, avšak polohu ich prvých bydlísk sme doposiaľ nevedeli ani len odhadnúť.

Dnes už vieme, kde v zalesnenej oblasti Piesku boli domčeky a drevené chaty, v ktorých mohli

bývať aj prví nemecky hovoriaci drevorubači – Huncokári. A v ich blízkosti sa nachádzal

najstarší huncokársky cintorín Borša.

Použitá literatúra a pramene:

Žudel, J. – Dubovský, J.: Dejiny Modry. Modra: Mesto Modra 2006.

Lehotská, D.: Dejiny Modry 1158 – 1958. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1961

Krajčovič, P.: Huncokári – každodenný život zaniknutej minority. Bratislava: Múzeum Karpatských

Nemcov, 2021.

Mihalovičová-Sagmeister, A.: Čo prezradili matriky o prvých horských ľuďoch Holzhackeroch po ich

príchode do Malých Karpát. Vydavateľstvo Potomkovia Huncokárov Piesok, 2022.

Graus, J.: Modranské zvesti ročník 2016, článok –Sídla na Piesku v polovici 19. storočia.

– mapový podklad z katastrálnej mapy z roku 1904 pre oblasť Modra Piesok – Holá Borša

– mapový podklad z roku 1780 – Plán lesov a hôr kráľovského slobodného miesta Modra, dostupný

online na adrese https://maps.hungaricana.hu/en/MOLTerkeptar/1507/view/?pg=0&bbox=-

4557%2C-9399%2C11216%2C265

– mapový podklad z roku 1882 tzv. 3. vojenské mapovanie, dostupný online na adrese Stará mapa –

Cesta Františka Bodeho – ulica – mapa Voj. mapovanie 3 – rok 1889 (staremapy.sk)

– rímskokatolícke matriky úmrtí, narodení a sobášov mesta Modry dostupné online na adrese

Cirkevné a synagógové knihy na Slovensku, 1592-1935 • FamilySearch

– sčítania ľudu z rokov 1828 a 1930 dostupné online na adrese Cirkevné a synagógové knihy na

Slovensku, 1592-1935 • FamilySearch, Slovakiana | Katalóg objektov

Alžbeta Mihalovičová, OZ Potomkovia huncokárov

Po huncokárskych chodníčkoch – Kamenné vráta

V sobotu 5.4. 2025 sa za príjemného počasia konala ďalšia zo série túlačiek potomkov huncokárov a ich sympatizantov po lokalitách spojených so životom predkov.

Jednou z nich sú aj Kamenné vráta.

Kamenné vráta sú názvom bralnatého skalného hrebeňa medzi Modrou a Pezinkom.

Je budovaný najmä z odolných kremencov, ktorých reťaz sa tiahne až k neďalekej Veľkej Homoli.

Pod rovnakým názvom je známa aj blízka lúka s ruinami kamennej huncokárskej chalupy. Jednoduchý obdĺžnikový dom stál na svahovitom okraji lúky. Pôdorys jeho miestností je dodnes zreteľný, múry sú nerovnomerne zachované do výšky asi pol metra. S kamennými ruinami sa miešajú zvyšky pálenej škridly. Podľa pamätníkov boli múry tejto stavby ešte takmer kompletné v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.

Na tejto lúke sa vystriedalo v minulosti viacero rodín. Huncokári zvykli svoje obydlia po pár rokoch meniť. Za monarchie to bolo na rozkaz panstva, po vzniku ČSR zvykli žiadať o bývanie sami. Mladí manželia zvyčajne začínali v odľahlejších, starších domoch. Zvyčajne šlo o drevenice. Ako sa im priebežne rozrastala rodina a v ich okolí sa uvoľnil po iných obyvateľoch vyhovujúcejší (novší – murovaný, väčší) dom, zvykli oň požiadať a presťahovať sa doň.

Na tejto lúke žila na začiatku 20. storočia rodina Michala Juriša (1860 – 1946) a Márie Troster. Michal po ovdovení žil v lokalite Jurčova lúka v rodine svojej nevesty (vdovy po synovi Františkovi). Pochovaný je na huncokárskom cintoríne na Piesku.

V tridsiatych rokoch žila na Kamenných vrátach rodina Jozefa Lindtnera (1904 – 1969), ktorému sa tu s manželkou Máriou narodili ich deti a odtiaľto chodili aj do školy na Piesku. Títo Lindtnerovci dožili a sú pochovaní v Sološnici.

K iným blízkym lokalitám patria Lipiny – Juriška, Čermákova lúka a Rybníček. Obyvatelia týchto blízkych lokalít boli vo vzájomných rodinných väzbách vďaka sobášom.

Po prehliadke Kamenných vrát naše kroky smerovali k lokalite Borša, kde sa podľa údajov zo starých máp mal nachádzať zatiaľ najstarší huncokársky cintorín. Jeho umiestnenie je identifikované tesne pri studničke, v ktorej pramení potok Vidlárová. Je možné, že v tejto lokalite žili najstarší predkovia z našej menšiny. Lokalita Borša predstavuje pomerne rozsiahlu náhornú plošinu, kde pokojne mohlo stáť viacero domov s políčkami. Dodnes je v papách označená ako Staré koliby. Cintorín je zachytený už na mape z roku 1780, huncokári sa v matrikách objavujú okolo roku 1740. Na jeho mieste dnes rastie les a nedá sa voľným okom identifikovať.

Prechádzka nám trvala približne 4 hodiny a prešli sme okolo 12 kilometrov. Zakončili sme ju chutnou fazuľovicou v Holzhacker Hause na Piesku.

PaedDr. Zuzana Vaňková