Alžbeta Mihalovičová
V lesoch na Piesku pri Modre bolo „huncokársky živo“ oveľa skôr, ako by sme predpokladali.
Záznamy o narodení, sobášoch a úmrtiach Huncokárov a ich príbuzných začali v matrikách
systematicky zapisovať už v 40. rokoch 18. storočia. Ako prvý sa tu narodil Simon EBNER dňa
6.4.1740, po ňom Anna Mária GROSMANN dňa 19.4.1742 a Christophorus SCHMID dňa
8.4.1743. Nasledovali narodenia a krsty de rodičov s priezviskami HAINL, FRIDRICH,
TRAUTENBERGER, FRASZ, HIBNER, BERGER, EDLINGER a EDELSCHPACHER. Všetci mali pri
mene latinskú poznámku ex silvis – z lesov alebo ex montibus –z hôr. V úmrtnej matrike
Modry sa však tieto priezviská v rokoch 1740 až 1780 neobjavujú. Zomierajú tu ľudia
s priezviskami GRAUSZ/KRAUSZ(z Kráľovej), BEBER/BIBER, WOLF, SZONTNER, GROFF,
STEINER, PERGER a STEGER. Príčiny tohto javu zatiaľ nepoznáme. Spočiatku neboli všetci
Huncokári pochovávaní v lesnom prostredí. Existujú zápisy o pohreboch na cintorínoch
v blízkej Kráľovej alebo Modre. Huncokárski predkovia boli prevažne rímskokatolíckeho
vierovyznania a pri ich úmrtných zápisoch je často poznámka – zaopatrený – a dátum
pohrebu. Občas matrikár zabudol zapísať miesto pohrebu, preto nemôžeme s určitosťou
povedať, či bol zosnulý Huncokár pochovaný na lesnom cintoríne alebo na cintoríne v
podhorskej obci. V oblasti Piesku sa pravdepodobne pochovávalo aj na lesnom cintoríne,
ktorý mal názov Borša a rozprestieral sa tesne za hranicou modranského chotára na
cajlanskej strane. Bol ľahko dostupný aj z lokality Holá Borša na Piesku. V úmrtných
záznamoch modranskej matriky sa toto miesto pochovávania nespomína.
Viac svetla do tohto historického šera priniesla mapa z roku 1780, ktorú dalo vypracovať
kráľovské mesto Modra ako pracovný podklad pre dobré hospodárenie v spravovaných
lesoch. Mapa nesie dlhý názov Plán lesov a hôr kráľovského slobodného mesta Modra. Tento
kartografický dokument zobrazuje krajinu nad Modrou v jej rozmanitosti, keďže jej autor si
dal záležať na grafickom stvárnení a detailne zakreslil doliny, vrchy, riečky, potoky i skalnaté
útvary v modranských lesoch okolo roku 1780. Zanechal tak vzácny historický artefakt,
z ktorého dnes čerpáme odpovede na mnohé otázky súvisiace so životom našich
huncokárskych predkov.
Podrobný popis k zakresleným mapovým objektom je zapísaný v nemeckom jazyku
krasopisným kurentom (písané starogermánske písmo), ktorý sa po pár hodinách čítania
dostane do hlavy a obsah slov zaraz naberá na význame. Miestne a chotárne názvy, písané
na mape aj humanistickým písmom, sú svedectvom vynaliezavosti ľudí žijúcich na týchto
miestach stáročia pred nami. Nepopisovali miesta iba podľa vzhľadu, ale aj podľa čuchu, či
pocitu, ktorý z daného miesta na nich pôsobil. A tak niet divu, že oblasť nad centrálnou
časťou Piesku nesie veľavravný názov Smradľavá – Smradlawa, pomenovanie je snáď podľa
potoka s rovnakým názvom, ktorý preteká v dolnej čas doliny a len kúsok odtiaľ sa tiahne
chrbát Zbojníckeho vrchu – Rauber Berg a pod ním tečie Hrubý potok prepojený so Širokým
jarkem a pri lese rastie smutná Vráskavá čerešňa – Beym Kirschbaum.
Na tejto mape je zakreslená lokalita Borša, pomenovaná toponymom Blösse Borssa – Holá
Borša (uvádzaná aj Flössn Borssa – tok Borša, autorom Pavlom Krajčovičom v knihe
Huncokári-každodenný život zaniknutej minority) a v jej tesnej blízkosti, zo strany cajlanského
chotára sa nachádzajú tri kríže, ktoré označujú rozsiahle lesné pohrebisko (obrázok č. 1).
Vpravo od pohrebiska na cajlanskej strane pramení potok Vidlárová. Lokalita Holá Borša leží
na hranici cajlanského a modranského chotára, iba zopár sto metrov nad huncokárskou
usadlosťou Kamenné vráta – Veľká lúka v cajlanských lesoch a niekoľko desiatok metrov od
miesta označeného názvom Beym alten Hutten – Pri starých búdach/chatách na modranskej
strane chotára. Tento lesný priestor susedí s vápenkami, ktoré sú taktiež vyznačené a
zakreslené s precíznosťou vlastnou tvorcovi mapy. Aj dnes môže návštevník v tejto čas lesa
pozorovať pozostatky vápenky a skromný drevený prístrešok, ktorej Modrania dali názov
Stratenka.
Na najstaršom drevorubačskom pohrebisku Borša – Borscha – sa pochovávalo, kým nebol
založený bližšie nepomenovaný cintorín v cajlanskom chotári, niekde pri Pezinskej Babe.
Informácia pochádza od etnografa a jazykovedca Franza Jozefa Beranka a bola uvedená aj
v knihe Huncokári – každodenný život zaniknutej minority od autora Pavla Krajčoviča (na str.
79). O tejto konkrétnej informácii nevieme zaaľ nič bližšie, ani kedy sa na Borši prestalo
pochovávať a kde sa novozaložený cintorín pri Pezinskej Babe nachádzal. Pravdepodobne v
období príchodu prvých Huncokárov na Piesok (v polovici 18. storočia) bol zriadený aj lesný
cintorín známy pod názvom Čermáková lúka v sedle Modranskej Baby, kde sa pochovávalo až
do roku 1862. Po tomto roku začali lesní ľudia svojich zosnulých pochovávať na známom
huncokárskom cintoríne na Piesku – Am Sand, ktorý bol pripravený pre tento účel už zopár
rokov vopred (už v roku 1841). Z tohto obdobia existuje množstvo záznamov o pohreboch na
mieste označenom latinskou poznámkou cemeteri ex silvis – lesný cintorín.
Podarilo sa nám v teréne lokalizovať miesto, kde sa Holá Borša nachádza (obrázok č.2).
Zaujímavosťou je, že aj dnes je táto časť Malých Karpát nezalesnená – holá. S priateľmi z oz
Potomkovia Huncokárov označíme toto miesto symbolickým dreveným kolom, na ktorom
upevníme informáciu pre návštevníkov Malých Karpát o neďalekom pietnom mieste –
najstaršom a zároveň najvyššie položenom huncokárskom cintoríne Borša v Malých
Karpatoch (obrázok č. 4).
Pri hlbšom skúmaní predmetnej mapy neušla našej pozornosti zaujímavá súvislosť. Na mape
sú červeno zakreslené objekty – obdĺžniky v tvare domčekov. Niektoré z domčekov sa
nachádzajú na miestach, kde sú neskôr v ich blízkosti huncokárskej usadlosti Grausová lúka,
Kernov dom a Jurčová lúka (obrázok č. 3). Môžeme tu pozorovať kontinuitu osídlenia v oblasti
Piesku. V hornej časti mapy je vyznačený aj jeden domček na lúke nesúcej názov Krištofka,
možno dostala meno podľa jej pôvodného obyvateľa. Z vyjadrení návštevníkov lesa sa na
tejto malej lesnej lúke nachádza prameň, avšak domček tam už nestojí. Je pravdepodobné, že
v týchto domčekoch bývali prví Huncokári na Piesku už v rokoch 1780 a ich prestavbou či
obnovou mohli neskôr vzniknúť nám v súčasnosti známe usadlosti na Piesku. Ako obydlia
mohli slúžiť lesným ľuďom aj drevené horské chaty označené nápisom Pri starých
búdach/chatách –Beym alten Hutten.
Z matrík už poznáme mená a priezviská prvých huncokárskych obyvateľov Piesku a jeho
širšieho okolia, avšak polohu ich prvých bydlísk sme doposiaľ nevedeli ani len odhadnúť.
Dnes už vieme, kde v zalesnenej oblasti Piesku boli domčeky a drevené chaty, v ktorých mohli
bývať aj prví nemecky hovoriaci drevorubači – Huncokári. A v ich blízkosti sa nachádzal
najstarší huncokársky cintorín Borša.
Použitá literatúra a pramene:
Žudel, J. – Dubovský, J.: Dejiny Modry. Modra: Mesto Modra 2006.
Lehotská, D.: Dejiny Modry 1158 – 1958. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1961
Krajčovič, P.: Huncokári – každodenný život zaniknutej minority. Bratislava: Múzeum Karpatských
Nemcov, 2021.
Mihalovičová-Sagmeister, A.: Čo prezradili matriky o prvých horských ľuďoch Holzhackeroch po ich
príchode do Malých Karpát. Vydavateľstvo Potomkovia Huncokárov Piesok, 2022.
Graus, J.: Modranské zvesti ročník 2016, článok –Sídla na Piesku v polovici 19. storočia.
– mapový podklad z katastrálnej mapy z roku 1904 pre oblasť Modra Piesok – Holá Borša
– mapový podklad z roku 1780 – Plán lesov a hôr kráľovského slobodného miesta Modra, dostupný
online na adrese https://maps.hungaricana.hu/en/MOLTerkeptar/1507/view/?pg=0&bbox=-
4557%2C-9399%2C11216%2C265
– mapový podklad z roku 1882 tzv. 3. vojenské mapovanie, dostupný online na adrese Stará mapa –
Cesta Františka Bodeho – ulica – mapa Voj. mapovanie 3 – rok 1889 (staremapy.sk)
– rímskokatolícke matriky úmrtí, narodení a sobášov mesta Modry dostupné online na adrese
Cirkevné a synagógové knihy na Slovensku, 1592-1935 • FamilySearch
– sčítania ľudu z rokov 1828 a 1930 dostupné online na adrese Cirkevné a synagógové knihy na
Slovensku, 1592-1935 • FamilySearch, Slovakiana | Katalóg objektov
Alžbeta Mihalovičová, OZ Potomkovia huncokárov