Advent 2022

Príhovor na 2. adventnú nedeľu – slávnosť zapaľovania 2. sviece na symbolickom adventnom venci v Modre – Kráľovej.

Vážení hostia, milí spoluobčania.

Hneď na úvod Vám chcem odovzdať srdečné a úprimné pozdravy od občianskeho združenia Potomkovia Huncokárov, so sídlom na Piesku a zároveň sa chcem veľmi pekne poďakovať za príležitosť zúčastniť sa, ako potomok horských ľudí, tejto milej slávnosti, zapaľovania 2. sviece na symbolickom adventnom venci na Kráľovej.

Slovo ADVENT je odvodené od latinského slova adventus t. j. príchod a pomenováva štyridsaťdňové obdobie pred Štedrým dňom, ktoré kresťanský svet už tradične využíva na celkové stíšenie z ruchu tohto sveta, na osobný duchovný rast a duchovnú prípravu v radostnom očakávaní narodenia  nášho Spasiteľa. Tieto fakty sú nám známe. Ale už málokto vie, že sa tak deje 16. storočí, teda od 6. storočia nášho letopočtu. Avšak zvyk postupného zapaľovania sviec počas štyroch adventných nedieľ, k nám prišiel z Nemecka iba v druhej polovici 20. storočia. Aké symbolické, že práve z Nemecka. Aj naši predkovia, nemecky hovoriaci drevorubači, prichádzali začiatkom a v priebehu  18. storočia z alpských a pod alpských oblastí Rakúska a Nemecka.

Minulú nedeľu sme zapálili prvú sviecu na adventnom venci, symbolizujúcu NÁDEJ. Aj keď jej plamienok už medzičasom zhasol, v našich srdciach ešte stále horí nádej zo skorého stretnutia s Kristom. Dnes, na bronzovú nedeľu, zapaľujeme  druhú sviecu, ktorá je nositeľom posolstva MIERU, tak nesmierne dôležitého pre pokojný a požehnaný život, v minulosti i dnes. Tento plameň by mal zažiariť do nebeských výšin, aby ho bolo vidieť na celom svete,  uvedomujúc si dennodenné hrôzostrašné dôsledky vojny u našich východných susedov. Nevdojak sa mi vkráda do úst: “Bože, daj, aby sa táto vojna, čo najskôr skončila, Bože drahý, daj všetkým ľuďom na svete MIER!“.

Keď som si pripravovala tento príhovor, ktorého pointou má byť zamyslenie sa na tému „AKÝ? AKÍ?“ v súvislosti s Adventom, ihneď ma napadlo položiť túto otázku našim predkom z Malých Karpát, ktorí v nich žili viac než 200 rokov a domáci obyvatelia malokarpatských miest a obcí ich prezývali HUNCOKÁRI. Oni sami sa však medzi sebou nazývali WALDLEUTE, čiže horskí či lesní ľudia. Toto oslovenie znelo ich ušiam akosi dôstojnejšie.

V kratučkej modlitbe im kladiem teda otázku: „AKÍ STE  BOLI a AKÝ BOL VÁŠ ŽIVOT, HLBOKO V LESOCH MALÝCH KARPÁT?“

Ako prvá prichádza odpoveď od mojej starej mamy Emílie HIRNER: „No, boli sme síce chudobní, ale pracovití a skromní. Tatenko nám každú nedeľu čítavali Písmo sväté a vždy pridali aj svojimi slovami, že chudoba cti netratí, ale lenivosť a povýšenectvo je hanbou.“

Zamýšľam sa nad jej slovami vychádzajúc  z vlastných spomienok a zážitkov malého  desaťročného dieťaťa, vidím vnútorným pohľadom moju starú mamu, ako ma vedie za ruku, ešte za tmy, do kostola na roráty, v ruke drevený lampáš so sviečkou…vidím ju, ako sa umne zvŕta v kuchyni a  pripravuje raňajky, teda frištuk pre celú rodinu, na stole biela káva zohriata na šporhelte, chlieb s maslom teda butterbrot, občas aj kúsok salámy či syra… vidím ju ako ma vezie na káričke do blízkej Hollerungovej hôrky a zručnými pohybmi sekerkou stína holicu – suchý pahýľ bez konárov, zväzuje ho k ostatným a ukladá na káričku spolu so  mnou a terigá sa popod Hamrštíl  s týmto  vzácnym nákladom až k nám domov na námestie do Modry. Takto nachystala drevo na celú zimu. A kým príde noc, ešte toho veľmi veľa postíha… či navariť či oprať, obšiť i upratať, pomôcť s úlohami a  poláskať zrobenými dlaňami štyri detské hlávky, ale hlavne poďakovať Bohu za celý deň, že sa tak mohla dosýta narobiť. Dosvedčujem teda. Áno, ak boli horskí ľudia pracovití ako moja stará mama, tak tento chýr je o nich pravdivý a táto ich vlastnosť bola určite Bohu milá.

Ale už počujem hlas môjho pradedka Johana Hirnera, pálffyovského lesmajstra a horára, ako spomína na svojho otca: „môj tatenko boli veľmi čestný a verný svojmu zamestnávateľovi grófovi Pálffymu. Keď raz prichytili v lese zlodejov dreva a vzali ich na zodpovednosť pred úradmi , chcelo to od nich riadnu odvahu. Ale bez Božej pomoci by sa báli. Premýšľam nad jeho slovami a uvedomujem si, aká bola v živote mojich predkov dôležitá viera, ale hlavne dôvera v Pána Boha.

K svedectvu z minulosti sa pridáva aj Johanov starý otec  Štefan Hirner, môj trikrát pradedko, ktorý prežil celý svoj život so svojou početnou rodinou v kamennom domčeku ZA VYSZOKÚ, stojacom v lese len zopár kilometrov nad Pieskom. Prihovára sa mi slovami: „ S pomocou Božou sme prežili túto krutú zimu, roku pána 1799. Snehu bolo po pás a bolo si treba so susedmi navzájom pomáhať. Ešte šťastie, že sme bývali blízko pri sebe, iba polhodinu cesty k Uhliskám a štvrťhodinu k Čermákovej záhrade. Bez vzájomnej pomoci  Sebiho ASCHENSCHWANTNERA, Franciho TANGLMAYERA, Jóžiho REISINGERA a Johana HABERLA by sme túto zimu určite neprežili. Pamätaj na to, dievča,  že bez vzájomnej lásky k blížnemu, vzájomnej pomoci a spolupatričnosti by sme v lesoch neprežili. Rozmýšľam opäť nad jeho slovami a vnímam, že presne tomuto nás učí sväté Evanjelium a pýtam sa sama seba: dokázala by som v  zmysle slov Písma svätého takto žiť?

Ale z diaľky už počuť spev nábožnej piesne, ako sa nesie ponad vrcholky Malých Karpát. To Július WEBER predspevuje z nemeckého spevníka huncokárskej procesie pútnikov na ceste z cajlanských hôr do modranských, ku kaplnke Márie Magdalény na Piesku. Kaplnku si stavali drevorubači vlastnými rukami, zo svojich skromných finančných darov a minimálne dvakrát do roka, obyčajne 22. januára a 22. júla, sa tu schádzali všetci malokarpatskí horskí ľudia na spoločnej svätovincetínskej a svätomagdalénskej slávnosti. Pomodlili sa na svätej omši, poďakovali za zdravie a božie požehnanie a potom do neskorej noci oslavovali pri hudbe, speve a tanci tradičnej „šotyš polky“. Tieto slávnosti zvykli nazývať aj slovom HUJCAJCOM. Je to skomolené slovo z huncokárskeho nárečia, ktoré z nemeckého prekladu znamená niečo ako DRŽME SPOLU! Živé spomienky a svedectvo na tieto udalosti pochádzajú od pani Lotky Weberovej Hrozáňovej, 94 ročnej potomkyne z huncokárskej rodiny WEBER a GSCHILL, ktorá je najstaršou členkou nášho občianskeho združenia a ako jediná ešte hovorí po huncokársky. A Lotka svedčí: “Naši predkovia boli nábožní a hlavne vďační a tak akosi prirodzene v nich prebývala pokora. Mnohí boli aj hudobne nadaní a medzi svojimi sa vedeli vždy zabaviť. Boli srdeční, spoločenskí a veselí“. A vzápätí dodáva: „Pokračujte v týchto tradíciách a držte spolu, v dobrom aj zlom…HUJCAJCOM“.

A my, vďačne pokračujeme. Stretávame sa na Piesku pri kaplnke  sv. Márie Magdalény, ktorú roky vzorne udržiava potomok horských ľudí z rodu Juriš a Hartinger, pani Irenka Herchlová. Stretávame sa v blízkom Holzhackerhause, v pôvodnom drevorubačskom domčeku rodiny GRAUSOVEJ, kde spoločne slávime sviatky sv. Vincenta a sv. Magdalény. Navštevujeme pôvodné huncokárske samoty, skúmame matričné zápisy a odhaľujeme identitu ďalších horských ľudí, ktorí v nich kedysi žili svoj jednoduchý a bohumilý život. Zostavujeme rodokmene, vydávame knižky a staviame pamätný spomienkový plot našich predkov.

Uvedomujeme si  AKÍ SKROMNÍ BOLI naši predkovia a AKÝ DOBRÝ ŽIVOT ŽILI.  Ich odkaz je natoľko silný a spôsob ich života bol v danej dobe a v daných podmienkach natoľko cenný hlavne svojou úrovňou samostatnosti, pracovitosti, skromnosti, nábožnosti  a spolupatričnosti, že nám môžu byť príkladom a inšpiráciou, nielen v tomto adventnom období, ale počas celého roka.  Preto si radi pripomíname hodnotu ich duchovného a kultúrneho odkazu, ktorý prinavracia dôstojnosť všeobecne ľuďom z doby minulej, v ktorej prevládal poriadok, nábožnosť, múdrosť a láska k blížnemu, ale aj pozitívny vzťah k prírode a k spoločenstvu ľudí nielen v horách, ale i mimo nich.

Dovoľte mi na záver všetkých srdečne pozvať medzi nás, Potomkov Huncokárov, na Piesok. Veríme, že v nastávajúcom roku bude veľa príležitostí na milé a srdečné stretnutia. Držme spolu ako držali spolu  naši predkovia a poprajme si navzájom pokojný a požehnaný Advent. HUJCAJCOM-DRŽME SPOLU!

V Modre – Kráľovej, 4.12.2022                                            Alžbeta Mihalovičová, OZ Potomkovia Huncokárov

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *