V posledný augustový deň, sme sa stretli v areáli Holzhacker Hausu, aby sme si navarili, klasickým spôsobom v kotli, po vzore našich predkov, slivkový lekvár. Bolo slnečno a teplo, ale hore na Piesku bolo trošku chladnejšie, ako dole v Modre a jej okolí. Sliviek sa urodilo tento rok mimoriadne veľa. Ráno boli ešte na strome a o 11-tej sa už varili v kotlíku. Šikovné ruky členov OZ Potomkovia Huncokárov ich odkôstkovali a pomleli. Každý z nás si chvíľku zamiešal, ba aj okoloidúcich sme prizvali, nech si to skúsia. Aj naši milí hostia nám pomohli s miešaním. Odmenili sme ich ochotu výborným halászlé, či čerstvým chlebíkom s domácou masťou a oškvarkami, čapovanou kofolou, vínkom, pivkom, kávičkou, dobrými slivkami, jabĺčkami a hroznom. Gazdinky priniesli aj napečené, čo ocenili hlavne deti, ale aj ostatní „lekvárnici“.
Zišlo sa nás v Holzhacker Hause do päťdesiat lekváru-chtivých účastníkov. O 14 hodine bola malá literárna vsuvka v podobe autorského čítania A. Mihalovičovej, jedného z príbehov z pripravovanej knihy o živote horských ľudí v Holzhackerlandii, v krajine lesných samôt.
Potom nasledovala krátka beseda. V podvečer sme si krátili chvíle miešania a čakania na „hotovo“ pri hre na gitare a speve. Keď sa začalo zvečerievať lekvár zhustol a stmavol ako obloha nad Pieskom a nasledovalo jeho porciovanie do pohárikov. Navarili sme si 20 litrov kvalitného slivkového lekváru. Kto vydržal až do večera, odniesol si pohárik sladkej maškrty.
Ďakujeme všetkým zúčastneným za vydarenú akciu, za krásne prežitú sobotu, v príjemnej atmosfére milých ľudí. Tešíme sa na ďalšie podobné podujatia.
Fotoalbum: Janko Graus, Tibor Hrozáň, Jarka Hrozáňová a Alžbeta Mihalovičová
V sobotu 3. augusta sme sa v počte 15 člennej skupinky vydali na ďalšiu turistickú vychádzku po Malých Karpatoch. Tentokrát sme sa boli pozrieť na pozostatky kláštorného komplexu sv. Kataríny na Dobrej Vode a taktiež sme navštívili blízky poľovnícky zámoček – kaštieľ na Planinke.
V minulosti bol kláštorný komplex na Katarínke sídlom noviciátu františkánov a miestom častých púti veriaceho ľudu. Z historických prameňov je známe, že sa tu zjavila sv. Katarína Alexandrijská miestnemu roľníkovi Jánovi Mancovi a neskôr aj šľachticovi Jánovi z rodu Appónyi, ktorý žil ako pustovník v jaskyni pri kaplnke. Na mieste zjavení bol postavený barokový kostol a kláštor. Počas tureckých vpádov a stavovských povstaní v 17. storočí bol kláštor s kostolom viackrát poškodený, avšak vždy sa dočkal opravy. Bohužiaľ až z politickej moci bol kláštor po roku 1786 cisárom Jozefom II. zrušený a františkáni boli z neho vysídlení. Celý kláštorný komplex aj s kostolom začal pustnúť, až z neho zostali len ruiny.
Ako sa dá dostať na Katarínku?
Z obce Naháč je to po modrej značke približne 40 minút chôdze. Z Dechtíc sa dá prísť autom až po hranicu lesa a potom cca 10 minút peši. Z Dobrej Vody sa dá ísť po modrej turistickej značke, pričom voľnou chôdzou prídete na Katarínku za 1 hodinu a 20 minút. My sme sa presúvali z rôznych smerov a stretli sme sa až na Katarínke.
Z históriou tohto magického miesta nás oboznámila sprievodkyňa, ktorá pochádzala taktiež z Huncokárov, z rodu Geschwandtner či Aschenschwandtner.
Na Katarínke prebiehal čulý pracovný ruch v réžii početnej družiny dobrovoľníkov, ktorí obnovujú zbytky tamojšej histórie. Privítal nás aj pán Ivan Ružek pôvodom z Modry, dlhoročný pracovník LESY SR š. p., ktorý nás oboznámil s históriou jeho nehnuteľnosti – bývalého hostinca, ktorý kedysi tvoril súčasť kláštorného komplexu sv. Kataríny a istý čas v tomto dome bývali aj huncokárske rodiny.
Z Katarínky sme sa presunuli na Planinku.
Ako sme sa tam dostali?
Prešli sme popri Pálffyovskej železničke z 19. storočia a potom lesom popri potôčku až na Planinku.
Kaštieľ na Planinke dal postaviť gróf Jozef Erdődy v rokoch 1774-1775 ako poľovnícky zámoček – kaštieľ. Z histórie sa dozvedáme, že sa tu konali časté honosné poľovačky, na ktorých sa zúčastnil aj sám cisár František s manželkou. V súčasnosti je nehnuteľnosť v súkromnom vlastníctve, ale pre návštevníkov a turistov je sprístupnená jej podstatná časť, ktorá je prestavaná na rekreačné účely.
Počasie nám v sobotu prialo, nebolo ani veľmi horúco a nepršalo. Ďakujeme všetkým zúčastneným za priazeň, kde nám odmenou bola priateľská huncokárska atmosféra a chvíle strávené v prekrásnom prostredí v tejto časti Malých Karpát.
Magdalénsky hodový obed v Holzhacker Hause v nedeľu 21.7.2024
Minulý víkend boli na Piesku Magdalénske hody. Túto tradíciu odpradávna zachovávali pôvodní obyvatelia tejto drevorubačskej osady. V kaplnke Márie Magdalény, ktorú si Holzhackeri v roku 1876 sami postavili, sa konala v nedeľu o 11 hodine hodová svätá omša, ktorú tento rok po prvýkrát celebroval pomocný bratislavský biskup, jeho excelencia Otec Jozef Haľko, za účasti modranského pána farára Jozefa Duca, dubovianskeho pána farára a bratov Jezuitov. Svätej omše sa zúčastnilo veľmi veľa veriacich, ale aj vzácnych hostí z veľvyslanectiev Rakúska a Slovenska, zástupcov Mesta Modry a zástupcov Evanjelickej farnosti z Modry. Po svätej omši usporiadalo naše občianske združenie Potomkovia Huncokárov pre všetkých vzácnych hostí slávnostný hodový obed v sídle nášho združenia v Holzhacker Hause. Hodový obed prebiehal v priateľskej atmosfére, pričom sa prítomní hostia zaujímali hlavne o huncokársku históriu, ale aj o prácu nášho občianskeho zduženia. Našimi hosťami bola aj „družina“ pani Irenky Herchlovej, ktorá každoročne pomáha pani Irenke pri zabezpečovaní letných omší na Piesku. Hodový obed pripravili a zabezpečili dobrovoľníci z občianskeho združenia Potomkovia Huncokárov, ako prejav úprimnej vďaky za dlhoročnú obetavú službu pánov farárov, bratov Jezuitov a všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí dobrovoľnícky zabezpečujú letné bohoslužby na Piesku.
v sobotu 20. júla 2024 sa uskutočnilo už po piatykrát Magdalénske stretnutie potomkov a priateľov Huncokárov v sídle občianskeho združenia Potomkov Huncokárov na Piesku, v areáli v starobylého Holzhacker Hausu. Holzhacker Haus je väčšia kamenná miestnosť, pozostatok z pôvodného drevorubačského domčeka, v ktorom pred viac ako 200 rokmi žili Huncokári – po nemecky hovoriaci drevorubači.
Počasie vyšlo na jednotku s hviezdičkou. Od rána bola oblačnosť, ktorá zmierňovala horúce júlové slnko. Nálada stúpala s príchodom kapely Prúdy riek z Pezinka, v ktorej hrajú a spievajú aj manželia Markoví z huncokárskej samoty Reisingerky a sú priami potomkovia huncokárskeho rodu REISINGER. Predviedli množstvo skladieb z autorskej dielne Andreja Slamku, frontmena kapely, ktoré interpretoval autor spoločne so svojou dcérou Laurou. Ich piesne boli veľmi príjemným spestrením celého podujatia.
Pár minút po 14 hodine zahájil oficiálny program moderátor Jožko Šimeček z Modry. Nasledoval krátky príhovor predsedu občianskeho združenia PH Janka Grausa, ktorý všetkých hostí srdečne pozdravil a privítal. Hneď na úvod zahral na husliach Tomáško Gira – potomok rodu Aschenschwandtner – a uviedol tak poetický prednes básne Janka Pučeka, ktorú precítene predniesla Erika Grausová. Po krátkej hudobnej vsuvke nasledovalo uvedenie do života knižnej novinky Ferka Jablonovského POSLEDNÝ HUNCOKÁR. Autor v knihe opísal svoje spomienky na detstvo prežité v huncokárskej samote v perneckej doline. Kniha je plnofarebná, v tvrdej väzbe a je bohato ilustrovaná autorom, renomovaným výtvarníkom Ferkom Jablonovským. Oplatí sa kúpiť, stojí 12 eur. Ďalší program pokračoval veľmi zaujímavým príbehom hostí z USA, ktorí prišli na Slovensko na pozvanie rodiny Graus. Manžellia Fred Griese a Amy Griese sa vďaka testu DNA spojili s blízkou rodinou Graus a osobne prišli rozpovedať príbeh o svojej babke Anne Graus, ktorá imigrovala do USA v roku 1912 a až teraz sa rodina Grausová na Slovensku dozvedela všetko o jej osudoch a o osudoch všetkých potomkov v USA. S prekladom po celý čas pomáhal skvelý Peter Valentini z Rakúska – potomok z rodu Graus a Zovčík. Stretnutie prišla podporiť aj 96 ročná, najstaršia členka občianskeho združenia Potomkovia Huncokárov Lotty Weber Hrozáňová, posledná potomkyňa Huncokárov, ktorá ovláda huncokársky dialekt a dokáže v ňom komunikovať. Škoda, že už nemá s kým po huncokársky podebatovať. Bolo by to skvelé vypočuť si v rozhovore reč našich predkov. Stretnutia sa zúčastnila aj posledná Huncokárka, Oli Reisenauer z Vyvrate, ktorá sa narodila v lesnej samote nad Kuchyňou a dodnes v nej aj žije. Priniesla upečený typický lekvárový mrežovník – len sa tak po ňom zaprášilo.
V hudobných prestávkach si mohli hostia pochutnávať na kulinárskych špecialitách, ktoré pripravovali dobrovoľníci z občianskeho združenia Potomkovia Huncokárov : Peter Mihalovič uvaril plný kotol originál huncokárskej fazuľovice so slížami a udeným mäskom (nezostala ani jedna fazuľka), Peter Ronec s manželkou Zuzkou pripravovali vo svojej „live schou“ originál kaiserschmarn – sladkú huncokársku pochúťku s jahodovým resterom a Peter Schmidt s Reginou – potomkovia z rodu Hirner a Aschenschwandtner – opekali na otvorenom vyvýšenom ohnisku pstruhy. V bare sa zvŕtala Adelka so svojim priateľom, kde čapovali kofolu, alko aj nealko pivo a varili kávičku.
Hostí obsluhovala milá Lucia Girová – potomok z rodu Aschenschwandtner a Dášenka Geciová z Modry. S prípravami domácej limonády vo veľkých džbánoch pomáhal Luckin brat Tomáško Gira a nad všetkým dozerala a výdatne pomáhala Zuzka Haladová – potomok z rodu Aschenschwandtner a Danka Borovská z Igramu.
Niektorí hostia priniesli so sebou napečené koláčiky, ktoré sa rozdelili po stoloch, aby bolo do čoho zakusnúť pri kávičke. Zjedlo sa aj 5 kg skvelých oškvarkových pagáčikov a ďalších slaných pochúťok.
Program pokračoval až do 18 hodiny na hlavnom pódiu rôznymi moderovanými rozhovormi, príbehmi o Huncokároch, prednesmi básní a hudobnou produkciou živej kapely Prúdy riek. Kapela pre veľký úspech pridávala zopár piesní od svetových autorov.
V areáli Holzhacker Hausu bola inštalovaná výstava fotografií o obnovenej huncokárskej pivničke na Kolovrátku, o ktorej informoval zopár slovami exstarosta z Dolian Jožko Mruškovič. Návštevníci si mohli prezrieť aj výstavu o huncokárskej histórii, pôvodne umiestnenú na Hrade Červený Kameň a teraz presťahovanú do areálu Holzhacker Hausu na Piesku. Pri vstupe bol predajný pult s knihami z vydavateľstva Potomkovia Huncokárov, ale aj s Modranskej muzeálnej spoločnosti.
Na tohtoročnom podujatí sa zišlo celkovo vyše dvesto priateľov a potomkov Huncokárov. Mnohí z účastníkov stretnutia vyslovili slová spokojnosti a ocenili rodinnú a priateľskú atmosféru celého podujatia. Ďakujeme všetkým milým hosťom za návštevu a tešíme sa zase o rok v Holzhacker Hause na ďalšie Magdalénske stretnutie. HUJCAJCOM – DRŽME SPOLU!
Príbeh vyrozprávala Alžbeta Mihalovičová z oz Potomkovia Huncokárov na Magdalénskom stretnutí potomkov a priateľov Huncokárov, Piesok, 20.7.2024
Možno mi dáte za pravdu, že každý má vo svojej rodine nejakého člena, dedka, pradedka, babku či prababku, o ktorej sa nič nevie. Ako keby ani nežili, lebo si na nich už nikto nespomenie. Takáto situácia vznikla nielen v mojej rodine, ale aj v manželovej. Obyčajne sa o týchto príbuzných začíname zaujímať bohužiaľ až vtedy, keď sa už nedá nikoho opýtať.
V našej rodine takouto neznámou bola prababička Regina Geschwandtner Hirner, o ktorej nikto nič bližšie nevedel. Bola to mama moje babky Emilky Hirnerovej. Kedysi dávno babka povedala mojej mame, teda svojej dcére, že jej mamička pochádzala z mnohodetnej drevorubačskej rodiny, mala veľa bratov, z ktorých mnohí v mladosti pomreli, ale dvaja odišli do USA a tam zostali. Jeden z nich sa vraj volal Engelbert.
Určité informácie o Regine boli zachytené na začiatku knihy Mamenka, ktorú napísala nevlastná sestra mojej babky Valika Hirner Bertová. Tento román začína pohrebom práve tejto Reginy – prvej ženy panského horára Johana Hirnera, ktorá zomrela v roku 1907 veľmi mladá, vo veku 33 rokov, na vážnu chorobu. Ale žiadne ďalšie informácie v tejto knihe o Regine neboli a nikto zo žijúcich potomkov nevedel povedať, kde sa narodila, kto boli jej rodičia a kde sú všetci jej príbuzní, keďže pochádzala podľa informácie od jej dcéry z mnohodetnej rodiny z častianskych lesov, čo sa neskôr ukázalo ako falošná stopa. Na pomníku pri jej hrobe v Smoleniciach je vytesaný nesprávny rok jej narodenia. Tých slepých uličiek bolo v tomto príbehu akosi priveľa.
Myslela som si, že keď vybádam Regininých dvoch bratov v USA, tak nájdem aj ich žijúcich potomkov, skontaktujem sa s nimi a dozviem sa všetko aj o mojej prababičke Regine a jej súrodencoch, ktorí zostali žiť na Slovensku. Aká naivná predstava začínajúcej bádateľky. Začala som teda pátrať v prisťahovaleckých súpisoch USA, v sčítaniach ľudu USA a na myheritage som našla jeden podozrivý sobáš v New Yorku na Manhatene v roku 1905. Ženil sa akýsi Eiml Gešteter ( zle prečítané priezvisko Geschwandtner) s Annou Dandelstajer(nesprávne prečítané priezvisko Tanglmayer) a boli tam uvedení aj ich rodičia pochádzali zo Slovenska z akýchsi Rišňoviec a Stoly, čo sa neskôr ukázalo, že boli nesprávne prečítané nemecké priezviská snúbencov a ich rodičov aj ich miesto pôvodu. Stola boli Dolany. Rišňovce mi v roku 2016 veľa nehovorili a ani tie priezviská. Vytlačila som si tento sobášny zápis a asi polroka ležal na mojom pracovnom stole ako poznámkový papier.
Po dlhšom čase som už mala skúsenosti z bádania v matrikách a vedela som, že priezviská sú skomolené, nesprávne preložené Mormónmi a taktiež som už vedela že pri obci Rišňovce bola akási prestupná stanica našich malokarpatských huncokárov na ich ceste do Považského Inovca. Zrazu mi ten sobášny zápis, medzičasom počmáraný mojimi poznámkami, dával iný zmysel. Ženích sa volal Eiml Geschwandtner a nevesta Anna Tanglmayer, ženíchov otec Herman Geschwandtner z Rišňoviec. Okamžite som prehľadala matriky v tejto obci a zistila som, že tu žila akási rodina Vincenta Aschenschwandtnera pôvodom z Častej s Jozefou Marhoffer a mali aj syna Hermana, ktorého priezvisko už bolo skrátené na Geschwandtner. Ale táto rodina zrazu z Rišňoviec zmizla, vďaka Myheritage som zistila kam sa presídlili. Do Považského Inovca na Bielu Bukovinu. A tu som zistila z matrík, že Herman Geschwandtner mal okrem siedmich synov aj dcéry Reginu a Máriu. Ale medzi synmi nebol žiaden Eiml a ani Engelbert. Musela som teda nájsť dôkaz v USA, že Eiml je Reginin brat, čo sa mi podarilo vďaka povolávaciemu rozkazu z roku 1917, kde mal Eiml Geschwandtner presný dátum narodenia a ten sa zhodoval s dátumom narodenia Regininho brata Aurelianusa . To bola tá povestná ihla v kope sena. Takže Reginin brat sa nevolala ani Engelbert z Mamenky a ani Aurelianus z matriky, ale Eiml, tak sa zapisoval v USA . Zo sčítania ľudu sa dalo zistiť veľa informácií o tejto rodine. Eiml podnikal v reštauračných službách, býval v Maiami, mal 6 detí, dve mu zomreli a štyri prežili, ale sa bohužiaľ ich potomkovia na moje výzvy a žiadosti na fejsbuku doteraz neozvali. Eiml zomrel v roku 1964. Druhý brat Július Geschwandtner žil v byte v New Yorku, tiež mal 4 deti, podnikal v sklárskej výrobe. Zomrel v roku 1949 a taktiež jeho potomkovia nereagovali dodnes na moje správy. Tu zostala cesta otvorená…možno sa raz ozvú, alebo si dajú urobiť test DNA
a zistia, že majú príbuzných na Slovensku.
To ale nie je všetko, čo som Vám chcela o Regine a jej bratoch povedať.
Regina mala aj dvoch mladších bratov Ervína a Jozefa, ktorí neodišli do USA, tak zrejme zostali na Slovensku. O Jozefovi zatiaľ nič bližšie neviem. Ale chcem Vám ešte priblížiť, ako som našla hrob prababičkinho brata Ervína v Trenčianskych Bohuslaviciach. Vďaka poznámkam Otta Geschwandtnera z Považského Inovca som sa dozvedela, že Ervin pracoval ako lesný hájnik v Trenčianskych Bohuslaviciach, mal 3 deti Jozefa, Vilmu a Rafaela a manželku Jozefu Tanglmayer z Dolných Orešian. Dala som výzvy na fb profil Hľadáme stratené kontakty a ozval sa jeden pán Kopunec z Tr. Bohuslavíc, že jeho otec poznal Vilmu Geschwandtner, dcéru Ervína Geschwandtnera, ale otec už zomrel, preto ma odporučil na jednu pamätníčku Matildu Macháčovú, ktorá napísala spomienkovú knihu o Tr. Bohuslaviciach a spomenula v nej aj tragické udalosti z dávnych čias a medzi nimi bol aj príbeh Ervína ako lesného hájnika, ktorého zabili pytliaci, za to, že ich nahlásil úradom. Vycestovala som za pani Matildou, ukázala mi hrob prababičkinho brata, tabuľka s nápisom bola odbitá a voľne položená pri pomníku, zázrak, že sa vôbec pri pomníku zachovala. A ukázala mi aj hroby dvoch jeho detí Jozefa a Vilmy a ich mamy Jozefy Tanglmayer, kde nebol žiaden pomník. Zaviedla ma za miestnou pamätníčkou staručkou Révajkou, ktorá si spomenula, že dve Ervínove deti zostali slobodné, ale tretí syn Rafael sa oženil, vyštudoval VŠ a odišiel pracovať na Myjavu. Začalo sa moje pátranie po Rafaelovi Geschwandtnerovi, nakoniec pomohol opäť fejsbúk, lebo sa mi ozval na moju správu Rafaelov vnuk. Cez mail som sa skontaktovala s Rafaelovým jediným synom Romanom. Z rozhovoru vysvitlo, že po otcovi Rafaelovi mu zostalo zopár starých fotografií, dve boli z newyorského ateliéru, ale na zadnej strane neboli poznámky, kto je na tých fotkách. Ja som to samozrejme vedela, lebo som vypátrala členov rodín dvoch Ervínových bratov v USA. Takže dve staré zabudnuté fotografie znovu ožili. Roman Geschwandtner s manželkou Alicou sú tu dnes medzi nami. Vidíme sa osobne po prvýkrát. Hľadala som žijúceho potomka Huncokára Ervína Geschwandtnera dlhých 7 rokov. Roman nič nevedel o Huncokároch a myslel si, že je jediný na svete a nemá žiadnych príbuzných. Mám veľkú radosť, že Roman s manželkou prijali pozvanie na toto naše stretnutie, aby sme sa po toľkých rokoch hľadania mohli osobne spoznať a rozpovedať si navzájom niečo o histórii našich spoločných predkov.
Autor: Alžbeta Mihalovičová z oz Potomkovia Huncokárov
Aiml a Julius Geschwandtner v USA, Enhaced – Colorized
Príhovor na 2. adventnú nedeľu – slávnosť zapaľovania 2. sviece na symbolickom adventnom venci v Modre – Kráľovej.
Vážení hostia, milí spoluobčania.
Hneď na úvod Vám chcem odovzdať srdečné a úprimné pozdravy od občianskeho združenia Potomkovia Huncokárov, so sídlom na Piesku a zároveň sa chcem veľmi pekne poďakovať za príležitosť zúčastniť sa, ako potomok horských ľudí, tejto milej slávnosti, zapaľovania 2. sviece na symbolickom adventnom venci na Kráľovej.
Slovo ADVENT je odvodené od latinského slova adventus t. j. príchod a pomenováva štyridsaťdňové obdobie pred Štedrým dňom, ktoré kresťanský svet už tradične využíva na celkové stíšenie z ruchu tohto sveta, na osobný duchovný rast a duchovnú prípravu v radostnom očakávaní narodenia nášho Spasiteľa. Tieto fakty sú nám známe. Ale už málokto vie, že sa tak deje 16. storočí, teda od 6. storočia nášho letopočtu. Avšak zvyk postupného zapaľovania sviec počas štyroch adventných nedieľ, k nám prišiel z Nemecka iba v druhej polovici 20. storočia. Aké symbolické, že práve z Nemecka. Aj naši predkovia, nemecky hovoriaci drevorubači, prichádzali začiatkom a v priebehu 18. storočia z alpských a pod alpských oblastí Rakúska a Nemecka.
Minulú nedeľu sme zapálili prvú sviecu na adventnom venci, symbolizujúcu NÁDEJ. Aj keď jej plamienok už medzičasom zhasol, v našich srdciach ešte stále horí nádej zo skorého stretnutia s Kristom. Dnes, na bronzovú nedeľu, zapaľujeme druhú sviecu, ktorá je nositeľom posolstva MIERU, tak nesmierne dôležitého pre pokojný a požehnaný život, v minulosti i dnes. Tento plameň by mal zažiariť do nebeských výšin, aby ho bolo vidieť na celom svete, uvedomujúc si dennodenné hrôzostrašné dôsledky vojny u našich východných susedov. Nevdojak sa mi vkráda do úst: “Bože, daj, aby sa táto vojna, čo najskôr skončila, Bože drahý, daj všetkým ľuďom na svete MIER!“.
Keď som si pripravovala tento príhovor, ktorého pointou má byť zamyslenie sa na tému „AKÝ? AKÍ?“ v súvislosti s Adventom, ihneď ma napadlo položiť túto otázku našim predkom z Malých Karpát, ktorí v nich žili viac než 200 rokov a domáci obyvatelia malokarpatských miest a obcí ich prezývali HUNCOKÁRI. Oni sami sa však medzi sebou nazývali WALDLEUTE, čiže horskí či lesní ľudia. Toto oslovenie znelo ich ušiam akosi dôstojnejšie.
V kratučkej modlitbe im kladiem teda otázku: „AKÍ STE BOLI a AKÝ BOL VÁŠ ŽIVOT, HLBOKO V LESOCH MALÝCH KARPÁT?“
Ako prvá prichádza odpoveď od mojej starej mamy Emílie HIRNER: „No, boli sme síce chudobní, ale pracovití a skromní. Tatenko nám každú nedeľu čítavali Písmo sväté a vždy pridali aj svojimi slovami, že chudoba cti netratí, ale lenivosť a povýšenectvo je hanbou.“
Zamýšľam sa nad jej slovami vychádzajúc z vlastných spomienok a zážitkov malého desaťročného dieťaťa, vidím vnútorným pohľadom moju starú mamu, ako ma vedie za ruku, ešte za tmy, do kostola na roráty, v ruke drevený lampáš so sviečkou…vidím ju, ako sa umne zvŕta v kuchyni a pripravuje raňajky, teda frištuk pre celú rodinu, na stole biela káva zohriata na šporhelte, chlieb s maslom teda butterbrot, občas aj kúsok salámy či syra… vidím ju ako ma vezie na káričke do blízkej Hollerungovej hôrky a zručnými pohybmi sekerkou stína holicu – suchý pahýľ bez konárov, zväzuje ho k ostatným a ukladá na káričku spolu so mnou a terigá sa popod Hamrštíl s týmto vzácnym nákladom až k nám domov na námestie do Modry. Takto nachystala drevo na celú zimu. A kým príde noc, ešte toho veľmi veľa postíha… či navariť či oprať, obšiť i upratať, pomôcť s úlohami a poláskať zrobenými dlaňami štyri detské hlávky, ale hlavne poďakovať Bohu za celý deň, že sa tak mohla dosýta narobiť. Dosvedčujem teda. Áno, ak boli horskí ľudia pracovití ako moja stará mama, tak tento chýr je o nich pravdivý a táto ich vlastnosť bola určite Bohu milá.
Ale už počujem hlas môjho pradedka Johana Hirnera, pálffyovského lesmajstra a horára, ako spomína na svojho otca: „môj tatenko boli veľmi čestný a verný svojmu zamestnávateľovi grófovi Pálffymu. Keď raz prichytili v lese zlodejov dreva a vzali ich na zodpovednosť pred úradmi , chcelo to od nich riadnu odvahu. Ale bez Božej pomoci by sa báli. Premýšľam nad jeho slovami a uvedomujem si, aká bola v živote mojich predkov dôležitá viera, ale hlavne dôvera v Pána Boha.
K svedectvu z minulosti sa pridáva aj Johanov starý otec Štefan Hirner, môj trikrát pradedko, ktorý prežil celý svoj život so svojou početnou rodinou v kamennom domčeku ZA VYSZOKÚ, stojacom v lese len zopár kilometrov nad Pieskom. Prihovára sa mi slovami: „ S pomocou Božou sme prežili túto krutú zimu, roku pána 1799. Snehu bolo po pás a bolo si treba so susedmi navzájom pomáhať. Ešte šťastie, že sme bývali blízko pri sebe, iba polhodinu cesty k Uhliskám a štvrťhodinu k Čermákovej záhrade. Bez vzájomnej pomoci Sebiho ASCHENSCHWANTNERA, Franciho TANGLMAYERA, Jóžiho REISINGERA a Johana HABERLA by sme túto zimu určite neprežili. Pamätaj na to, dievča, že bez vzájomnej lásky k blížnemu, vzájomnej pomoci a spolupatričnosti by sme v lesoch neprežili. Rozmýšľam opäť nad jeho slovami a vnímam, že presne tomuto nás učí sväté Evanjelium a pýtam sa sama seba: dokázala by som v zmysle slov Písma svätého takto žiť?
Ale z diaľky už počuť spev nábožnej piesne, ako sa nesie ponad vrcholky Malých Karpát. To Július WEBER predspevuje z nemeckého spevníka huncokárskej procesie pútnikov na ceste z cajlanských hôr do modranských, ku kaplnke Márie Magdalény na Piesku. Kaplnku si stavali drevorubači vlastnými rukami, zo svojich skromných finančných darov a minimálne dvakrát do roka, obyčajne 22. januára a 22. júla, sa tu schádzali všetci malokarpatskí horskí ľudia na spoločnej svätovincetínskej a svätomagdalénskej slávnosti. Pomodlili sa na svätej omši, poďakovali za zdravie a božie požehnanie a potom do neskorej noci oslavovali pri hudbe, speve a tanci tradičnej „šotyš polky“. Tieto slávnosti zvykli nazývať aj slovom HUJCAJCOM. Je to skomolené slovo z huncokárskeho nárečia, ktoré z nemeckého prekladu znamená niečo ako DRŽME SPOLU! Živé spomienky a svedectvo na tieto udalosti pochádzajú od pani Lotky Weberovej Hrozáňovej, 94 ročnej potomkyne z huncokárskej rodiny WEBER a GSCHILL, ktorá je najstaršou členkou nášho občianskeho združenia a ako jediná ešte hovorí po huncokársky. A Lotka svedčí: “Naši predkovia boli nábožní a hlavne vďační a tak akosi prirodzene v nich prebývala pokora. Mnohí boli aj hudobne nadaní a medzi svojimi sa vedeli vždy zabaviť. Boli srdeční, spoločenskí a veselí“. A vzápätí dodáva: „Pokračujte v týchto tradíciách a držte spolu, v dobrom aj zlom…HUJCAJCOM“.
A my, vďačne pokračujeme. Stretávame sa na Piesku pri kaplnke sv. Márie Magdalény, ktorú roky vzorne udržiava potomok horských ľudí z rodu Juriš a Hartinger, pani Irenka Herchlová. Stretávame sa v blízkom Holzhackerhause, v pôvodnom drevorubačskom domčeku rodiny GRAUSOVEJ, kde spoločne slávime sviatky sv. Vincenta a sv. Magdalény. Navštevujeme pôvodné huncokárske samoty, skúmame matričné zápisy a odhaľujeme identitu ďalších horských ľudí, ktorí v nich kedysi žili svoj jednoduchý a bohumilý život. Zostavujeme rodokmene, vydávame knižky a staviame pamätný spomienkový plot našich predkov.
Uvedomujeme si AKÍ SKROMNÍ BOLI naši predkovia a AKÝ DOBRÝ ŽIVOT ŽILI. Ich odkaz je natoľko silný a spôsob ich života bol v danej dobe a v daných podmienkach natoľko cenný hlavne svojou úrovňou samostatnosti, pracovitosti, skromnosti, nábožnosti a spolupatričnosti, že nám môžu byť príkladom a inšpiráciou, nielen v tomto adventnom období, ale počas celého roka. Preto si radi pripomíname hodnotu ich duchovného a kultúrneho odkazu, ktorý prinavracia dôstojnosť všeobecne ľuďom z doby minulej, v ktorej prevládal poriadok, nábožnosť, múdrosť a láska k blížnemu, ale aj pozitívny vzťah k prírode a k spoločenstvu ľudí nielen v horách, ale i mimo nich.
Dovoľte mi na záver všetkých srdečne pozvať medzi nás, Potomkov Huncokárov, na Piesok. Veríme, že v nastávajúcom roku bude veľa príležitostí na milé a srdečné stretnutia. Držme spolu ako držali spolu naši predkovia a poprajme si navzájom pokojný a požehnaný Advent. HUJCAJCOM-DRŽME SPOLU!
V Modre – Kráľovej, 4.12.2022 Alžbeta Mihalovičová, OZ Potomkovia Huncokárov
Keď sme sa pred rokmi rozhodli preskúmať najstaršie matriky malokarpatských obcí, s cieľom vyhľadať dôkazy o pôvode prvých horských ľudí v lesoch Malých Karpát, položili sme našim predkom tri základné otázky a jednu doplňujúcu. Ako sa vlastne voláte? Kedy ste prišli do malokarpatských lesov a kde ste sa v nich usadili? Kde sa nachádza Vaša pravlasť, z ktorej ste sa pred storočiami rozhodli odísť za prácou do Malých Karpát?
Na prvé tri otázky už poznáme odpovede. Širšia verejnosť sa s nimi bude môcť čoskoro oboznámiť v nami pripravovanej publikácii „Čo prezradili matriky o prvých horských ľuďoch – HOLZHACKEROCH v Malých Karpatoch“. Poodhaľujeme v nej časť doteraz nepreskúmanej minulosti huncokárskej histórie. Na štvrtú, doplňujúcu otázku odpovede zatiaľ nepoznáme, avšak sme sa k nim zase o kúsok priblížili. Výskumom najstarších matrík sme postupne, krok za krokom, zistili identitu historicky najstarších horských ľudí v Malých Karpatoch a v niektorých prípadoch aj ich pôvod. Tieto identifikačné údaje sú dobrým východiskom a zároveň nevyhnutným predpokladom pre ďalšie bádanie v pravlasti našich predkov, v matrikách, múzeách a archívoch Rakúska, Nemecka, Česka, ale aj inde.
Naše občianske združenie Potomkovia Huncokárov prednedávnom vydalo svoju druhú publikáciu, v ktorej genealogicky popisujeme rodinné a príbuzenské vzťahy jednej z najstarších holzhackerských rodín z rodu ASCHENSCHWANDTNER, ktorá žila v prvej polovici 18. storočia v račianskych, svätojurských a cajlanských lesoch a neskôr, po roku 1750, aj v častovských, sološnických a kuchynských horských usadlostiach. Na základe vyskúmaného sa podarilo dokázať, že najstaršími predkami horských ľudí z tohto rodu boli Jozef ASCHENSCHWANDTNER, narodený okolo roku 1687 a jeho manželka Kristína, narodená okolo roku 1700. Pri príprave tejto publikácie sa v priebehu viacročného výskumu matrík zozbieralo veľké množstvo zaujímavých informácií o živote prvých horských ľudí Objavili sme prvé písomné zmienky o približne 35 až 40 rodoch. Ich priezviská doslova „zasvietili“ v matrikách, keďže sa v nich dovtedy nevyskytovali. Archívne zápisy spočiatku neobsahovali presné identifikátory pôvodu z hôr či drevorubačského povolania, ako sú latinské poznámky „ex silvis“- z lesov, „ex montibus“- z hôr, „lignicida“ či „holzhacker“- drevorubač a podobne. Tie sa po prvýkrát objavili vo svätojurskej matrike 10. marca, 30. marca a 28. decembra 1728 – ex montibus lignicidae, 30. marca 1729 – ex montibus a v račianskej matrike 17. apríla 1734 – ex monte Reisenti Na základe iných, špecifických kritérií, sme sa pokúsili vyhľadať aj doteraz dobre „ukrytých“, prvých Holzhackerov. Prvý z nich bol Jacobus Fridrich – Holzkacker, ktorý mal zapísané povolanie v tvare Hulzhoker, už 14. septembra 1734 na Cajle. Najstarší dohľadaný zápis o narodení huncokárskeho dieťaťa Joannesa Mathiasa HAUA pochádza z 12. mája 1721 v Rači, ešte bez poznámky z hôr. Prvé huncokárske deti, Josephus Seher, Anna Maria Boger, Maria Pauer, s poznámkou ex montibus sa narodili v priebehu roka 1728 vo Svätom Jure. Najstaršia dohľadaná huncokárska svadba sa konala
20. augusta 1731 v Pezinku, ešte bez poznámky z hôr, ale 25. januára 1735 v Rači sa už oženil Joannes Cehlin, s poznámkou o pôvode – austriacus ex montibus. Zistili sme, že príchod nemecky hovoriacich drevorubačov do Malých Karpát z rôznych oblastí vtedajšej habsburskej monarchie, nemeckých, moravských a českých území (Sudety), bol postupný a individuálny a prebiehal oveľa skôr, ako uvádzala ešte donedávna, odborná literatúra. Rodiny prichádzali v malých skupinách, v rôznom časovom období a systematicky osídľovali horské usadlosti pozdĺž južného, malokarpatského hrebeňa. Niektorí horskí ľudia zanechali prvú, matričnú stopu už na konci 17. storočia (matrika v Sološnici, rod NAY a iné), ale väčšina z nich až v prvej tretine 18. storočia, hlavne medzi rokmi 1720 až 1739.
Poznámka: v odbornej literatúre sa ako začiatok éry osídľovania Malých Karpát nemecky hovoriacimi drevorubačmi udáva rok 1740. Vo svojich odborných prácach uvádza tento rok viacero autorov, okrem iných aj F. J. Beranek a G. Habáňová. Prvá huncokárska svadba sa konala v Častej v roku 1753, prvý zápis o pôvode z hôr v Modre bol z roku 1740. V knihe „Kronika rodu Hirner“ z roku 2013 jej autor Ladislav Tačovský pripúšťa skorší príchodom prvých, horských ľudí ako i možnosť, že tu už žili, ako starousadlíci. V rokoch 2016 až 2020 prebiehal na Trnavskej Univerzite výskum pod názvom „Projekt Huncokár“, ktorého odborné výstupy, v podobe uceleného zborníka, zatiaľ nepoznáme.
Prví horskí ľudia sa spočiatku usádzali v lesoch nad obcami Rača, Svätý Jur a Pezinok – miestna časť Cajla a Limbach. V archívnych zápisoch matrík Svätého Jura sú poznámky o ich horskom bydlisku už z rokov 1727 a 1728. Spomína sa v nich lokalita „in sylvis Stomphensibus“- stupavský les, ale aj les nad Neštichom, historickou časťou Svätého Jura – „ex silva Nestichiensi“. O pár rokov neskôr zachytáva matrikár bližšie neurčenú lokalitu nad Modrou v zápisoch z rokov 1739 až 1740 – „in sylva Modrensi ligna secantibus“. Nad mestečkom Pezinok žilo okolo 20 rodín Holzhackerov už v rokoch 1730 až 1740, hlavne v cajlanských a limbašských lesoch. Známa je z tej doby huncokárska usadlosť prezývaná Reisingerka alebo aj Kolárske, kde v tom čase mohlo žiť viacero huncokárskych rodín, ktoré sa zapisovali do matrík. Boli to: Michael a Philipphus REISINGEROVCI, a rodiny SCHULPEKOMMER, THON, TANGLMAYER, ASCHENSCHWANDTNER, VOGNER a BIBER.
Až druhá generácia prvých horských ľudí, teda ich synovia a dcéry, sa začiatkom druhej polovice 18. storočia začali usádzať hlavne v častianských lesoch – „ex silvis Csasztensibus“, pričom intenzívnejší príchod nových, drevorubačských posíl zaznamenáva častianska matrika po roku 1750, sološnická po roku 1775 a kuchynská, až po roku 1785.
Prví horskí ľudia pochádzali hlavne z týchto rodov: ASCHENSCHWANDTNER, CEHLIN, FLISPOSCHER, FORN(S)BERGER, FRIDRICH, FRIEDL, HAU, HARTINGER, KRETISCH, MILLER, NAY, NIGL, SCHNOBL, SCHWORZT, SCHOLPEKOMMER, SCHMIDT, SONTNER, STEINECKER, REISINGER, REISENAUER, TANGLMAR, TRAUTENBERGER, TOFERNER, VOLF, VOGNER a iných menej známych. V neskoršom období sa začali v matrikách objavovať aj nové, nemecky znejúce priezviská, ktorých nositelia na tomto území dovtedy nežili, nezapisovali sa do matrík z čoho odvodzujeme, že sa presídlili z pôvodnej pravlasti oveľa neskôr, ako ich predchodcovia. Boli to hlavne rodiny: EKHARDT, FRASZ, GROSHAPEL, HINK, HIRNER, MAYERHOFER, NAJDER, SPILLER, SZOLINGER a mnoho iných známych i menej známych. Niektorí členovia svätojurských a pezinských starousadlíckych rodín, s tradičnými huncokárskymi priezviskami, ale prevažne luteránskej náboženskej konfesie sa v priebehu 18. storočia pravdepodobne tiež začlenili medzi pôvodných, horských ľudí, či už ako drevorubači alebo lesní robotníci, horári, či lesní hospodári. Boli to členovia aj z rodov BIBER, FRIDRICH, FORSTER, GRAUS/KRAUS, GRUBER, HABERL, HAIN, KSCHIL, KSCHVANTNER, LINTNER, SCHEN, VOLF a iných.
Z podrobného výskumu archívnych prameňov vyplynuli nové poznatky o príchode prvých horských ľudí do oblasti Malých Karpát, na základe ktorých už vieme, že ich príchod bol individuálny, postupný a prebiehal o generáciu skôr, ako sa doteraz vo všeobecnosti predpokladalo. Spoznali sme identitu prvých Holzhackerov, čo nám umožnilo pokračovať v bádaní po ich pravlasti. Veríme, že v blízkej budúcnosti navštívime miesta a obce, z ktorých, pred viac ako 300 rokmi, prichádzali naši prví huncokárski predkovia.
Pôvod názvu lokality Horáreň Machovič alebo Kolovrátok v Malých Karpatoch
V Plaveckom Podhradí sa v roku 1856 oženil istý Stephanus (Štefan) Machovič, ktorý pochádzal z tejto obce. Za manželku si zobral Máriu Philipovits (Filipovič) pôvodom z Gajar. Štefan mal pri narodení ich detí viackrát zapísané povolanie silvanus custodis alebo silvanus, čo je v preklade horár alebo lesný hájnik. Rodina bývala v Plaveckom Podhradí, v dome číslo 65 a neskôr istý čas žila aj v Plaveckom Petre, v dome číslo 27. Tam sa im narodili dve dcéry. V roku 1866 sa Štefan opäť vrátil do revíru Plaveckého Podhradia, kde sa mu narodil jediný syn Franciscus (František).
Neskôr, v rokoch 1878 a 1882, sa vydávali Štefanove dve dcéry, pričom mali v sobášnom zápise poznamenané, že ich otec Štefan bol povolaním sylvanus custodis (horár či lesný hájnik) a obe mali uvedené miesto bydliska in sylvis, čiže les. Jedna z jeho dcér si zobrala za manžela Ferdinandusa (Ferdinanda) Guttnera, syna Carolusa (Karola) Guttnera, tiež povolaním sylvanus custodis, ktorý pochádzal z orešianských lesov a býval in silvis (v lese). Rodné priezvisko Guttner, alebo taktiež jeho tvar Kuttner, zaraďujeme medzi tradičné huncokárske priezviská.
Žiaden iný lesný hájnik či horár s priezviskom Machovič sa do matrík Plaveckého Podhradia v období od polovice 19. storočia do roku 1900 nezapisoval.
Na základe týchto zistení je pravdepodobné, že v lesnej samote na Kolovrátku, uvádzanom na niektorých mapách z 2. polovice 19. storočia ako Horáreň Machovič, býval Štefan Machovič, povolaním horár či lesný hájnik, narodený v roku 1828, ktorý sa oženil v Plaveckom Podhradí s Máriou Filipovičovou a mali spolu 5 detí (4 dcéry a jedného syna). Lesnú samotu mohli ľudia pomenovať podľa Štefanovho priezviska Horáreň Machovič.
Poznámka: Keďže sa v matrikách Plaveckého Podhradia od roku 1850 do roku 1900 ani raz nevyskytol názov lesnej samoty Kolovrátok alebo Horáreň Machovič, nedá sa odhadnúť, kedy asi bola postavená.
Celú vec komplikuje aj skutočnosť, že v matrikách Plaveckého Podhradia sa vyskytujú aj dva zápisy s priezviskami Kolovratek. František Kolovrátek zapísaný ako Franciscus Kollovratek (možno aj Kollovratch) sa ako 34 ročný oženil 1. mája 1856 v Plaveckom Podhradí s Katarinou Pechan, ktorá mala otca povolaním sylvanusdominalis (panský horár či lesný hájnik). František mal zapísaný pôvod ex Bohemia (z Čiech) a býval in silva (v lese). Sobášnym svedkom bol venátor (poľovník) Rettich Ernestus s manželkou Ceciliou. Mladomanželia Kolovrátek nezapisovali svoje novorodené deti do matriky narodených v Plaveckom Podhradí, preto je pravdepodobné, že rodina odišla bývať do inej lokality.
Dňa 10. augusta 1861 sa v matrike narodených Plaveckého Podhradia nachádza zápis o narodení Márie Kolovratek, pričom otec dieťaťa mal uvedené meno Josephus (Jozef) a bol adjunkt venator (začínajúci poľovník) s bydliskom in montibus (v horách). Krstným otcom dieťaťa bol opäť dominus (pán) Ernestus Rettich, povolaním venátor dominalis (panský poľovník) s manželkou Ceciliou Tibenski.
Z výskumu matrík vyplynulo, že v Plaveckom Podhradí sa vyskytovali obe priezviská, Kolovrátek aj Machovič. Obaja živitelia týchto rodín mali v matričných zápisoch uvedené povolanie súvisiace s prácou v lese a taktiež bydlisko ex silvis, ex montibus (v lese, v hore). Samota Pod Roštúnom – Kolovrátok, ktorá bola v minulosti prezývaná aj Horáreň Machovič, mohla byť teda pomenovaná podľa priezvisk rodín, ktoré v nej istý čas bývali – horárčili. Avšak exaktné dôkazy o takejto skutočnosti, ako aj o čase jej vzniku, v príslušných matrikách absentujú.
V Modre, máj 2024 Alžbeta Mihalovičová, OZ Potomkovia Huncokárov
Rakúsky cisár František Jozef I. (1830 – 1916) objavil toto jedlo u miestnych drevorubačov na jednej zo svojich poľovačiek v alpskej oblasti Salzkammergut a veľmi si ho obľúbil. Odvtedy sa šmorn rozšíril aj do kuchýň celej monarchie a dodnes je v mnohých krajinách obľúbené. U nás je známy aj pod názvom cisársky trhanec, v Maďarsku czászármorzsa, v Rakúsku kaiserschmarrn, na Slovisku cesarski praženec, Huncokári mu hovoria jednoducho – šmorn. Je to dezert podobný trhaným palacinkám.
Potomkovia Huncokárov varili šmorn
V poslednú aprílovú sobotu predvádzal v Holzhacker Hause na Piesku v sídle o.z. Potomkovia Huncokárov svoje kuchárske umenie vo varení šmornu skúsený šéfkuchár z Modry Peter Ronec. A išlo mu to naozaj dobre, pretože niektorí z účastníkov si vypýtali aj dupľu.
Účastníci podujatia si popri sledovaní prípravy jedla a jeho ochutnávaní, mohli vypočuť prednášku Alžbety Mihalovičovej o starom huncokárskom cintoríne na Borši a prednášku Magdy Mariássyovej o huncokárskych hroboch na cintorínoch v malokarpatskom regióne.
Recept na výborný šmorn
Receptov na prípravu šmornu je veľa. Toto je recept šéfkuchára Petra Ronca. Suroviny: 3 celé vajcia, 1 vanilkový cukor, 160g múka hladká, 0,25 liter mlieka, 0,5 dcl oleja, 100g masla, 50g kryštáľového cukru, 50g hrozienok, práškový cukor na posypanie. Postup: vajcia s vanilkovým cukrom vyšľaháme, keď vajcia mierne zapenia, pridáme šálku (cca 160g ) hladkej múky, zamiešame s vajcami, pridáme šálku mlieka a metličkou vymiešame hladké cesto. Na panvici zohrejeme olej, a vylejeme cesto, nasypeme hrozienka namočené v rume, keď sa cesto zospodu jemne zapečie, zo strany ho pridvihneme a necháme surové cesto z vrchu zatiecť naspodok. Takto sa tvorí vrstvenie. Tento postup opakujeme niekoľkokrát, pokiaľ navrchu nezostane minimum cesta a zospodu je pekne zapečené. Vtedy ho potrháme na menšie kúsky, pridáme maslo a kryštálový cukor. Opekáme ešte dovtedy, kým cukor začne karamelizovať. Podávame posypané práškovým cukrom. Podľa vlastnej chute môžeme podávať so sirupom, alebo kompótom. Originál sa však podáva so slivkovou omáčkou (zwetschgenrostel). Prajeme vám dobrú chuť!
