Alžbeta Mihalovičová

V lesoch na Piesku pri Modre bolo „huncokársky živo“ oveľa skôr, ako by sme predpokladali.

Záznamy o narodení, sobášoch a úmrtiach Huncokárov a ich príbuzných začali v matrikách

systematicky zapisovať už v 40. rokoch 18. storočia. Ako prvý sa tu narodil Simon EBNER dňa

6.4.1740, po ňom Anna Mária GROSMANN dňa 19.4.1742 a Christophorus SCHMID dňa

8.4.1743. Nasledovali narodenia a krsty de􀆡 rodičov s priezviskami HAINL, FRIDRICH,

TRAUTENBERGER, FRASZ, HIBNER, BERGER, EDLINGER a EDELSCHPACHER. Všetci mali pri

mene latinskú poznámku ex silvis – z lesov alebo ex montibus –z hôr. V úmrtnej matrike

Modry sa však tieto priezviská v rokoch 1740 až 1780 neobjavujú. Zomierajú tu ľudia

s priezviskami GRAUSZ/KRAUSZ(z Kráľovej), BEBER/BIBER, WOLF, SZONTNER, GROFF,

STEINER, PERGER a STEGER. Príčiny tohto javu zatiaľ nepoznáme. Spočiatku neboli všetci

Huncokári pochovávaní v lesnom prostredí. Existujú zápisy o pohreboch na cintorínoch

v blízkej Kráľovej alebo Modre. Huncokárski predkovia boli prevažne rímskokatolíckeho

vierovyznania a pri ich úmrtných zápisoch je často poznámka – zaopatrený – a dátum

pohrebu. Občas matrikár zabudol zapísať miesto pohrebu, preto nemôžeme s určitosťou

povedať, či bol zosnulý Huncokár pochovaný na lesnom cintoríne alebo na cintoríne v

podhorskej obci. V oblasti Piesku sa pravdepodobne pochovávalo aj na lesnom cintoríne,

ktorý mal názov Borša a rozprestieral sa tesne za hranicou modranského chotára na

cajlanskej strane. Bol ľahko dostupný aj z lokality Holá Borša na Piesku. V úmrtných

záznamoch modranskej matriky sa toto miesto pochovávania nespomína.

Viac svetla do tohto historického šera priniesla mapa z roku 1780, ktorú dalo vypracovať

kráľovské mesto Modra ako pracovný podklad pre dobré hospodárenie v spravovaných

lesoch. Mapa nesie dlhý názov Plán lesov a hôr kráľovského slobodného mesta Modra. Tento

kartografický dokument zobrazuje krajinu nad Modrou v jej rozmanitosti, keďže jej autor si

dal záležať na grafickom stvárnení a detailne zakreslil doliny, vrchy, riečky, potoky i skalnaté

útvary v modranských lesoch okolo roku 1780. Zanechal tak vzácny historický artefakt,

z ktorého dnes čerpáme odpovede na mnohé otázky súvisiace so životom našich

huncokárskych predkov.

Podrobný popis k zakresleným mapovým objektom je zapísaný v nemeckom jazyku

krasopisným kurentom (písané starogermánske písmo), ktorý sa po pár hodinách čítania

dostane do hlavy a obsah slov zaraz naberá na význame. Miestne a chotárne názvy, písané

na mape aj humanistickým písmom, sú svedectvom vynaliezavosti ľudí žijúcich na týchto

miestach stáročia pred nami. Nepopisovali miesta iba podľa vzhľadu, ale aj podľa čuchu, či

pocitu, ktorý z daného miesta na nich pôsobil. A tak niet divu, že oblasť nad centrálnou

časťou Piesku nesie veľavravný názov Smradľavá – Smradlawa, pomenovanie je snáď podľa

potoka s rovnakým názvom, ktorý preteká v dolnej čas􀆟 doliny a len kúsok odtiaľ sa tiahne

chrbát Zbojníckeho vrchu – Rauber Berg a pod ním tečie Hrubý potok prepojený so Širokým

jarkem a pri lese rastie smutná Vráskavá čerešňa – Beym Kirschbaum.

Na tejto mape je zakreslená lokalita Borša, pomenovaná toponymom Blösse Borssa – Holá

Borša (uvádzaná aj Flössn Borssa – tok Borša, autorom Pavlom Krajčovičom v knihe

Huncokári-každodenný život zaniknutej minority) a v jej tesnej blízkosti, zo strany cajlanského

chotára sa nachádzajú tri kríže, ktoré označujú rozsiahle lesné pohrebisko (obrázok č. 1).

Vpravo od pohrebiska na cajlanskej strane pramení potok Vidlárová. Lokalita Holá Borša leží

na hranici cajlanského a modranského chotára, iba zopár sto metrov nad huncokárskou

usadlosťou Kamenné vráta – Veľká lúka v cajlanských lesoch a niekoľko desiatok metrov od

miesta označeného názvom Beym alten Hutten – Pri starých búdach/chatách na modranskej

strane chotára. Tento lesný priestor susedí s vápenkami, ktoré sú taktiež vyznačené a

zakreslené s precíznosťou vlastnou tvorcovi mapy. Aj dnes môže návštevník v tejto čas􀆟 lesa

pozorovať pozostatky vápenky a skromný drevený prístrešok, ktorej Modrania dali názov

Stratenka.

Na najstaršom drevorubačskom pohrebisku Borša – Borscha – sa pochovávalo, kým nebol

založený bližšie nepomenovaný cintorín v cajlanskom chotári, niekde pri Pezinskej Babe.

Informácia pochádza od etnografa a jazykovedca Franza Jozefa Beranka a bola uvedená aj

v knihe Huncokári – každodenný život zaniknutej minority od autora Pavla Krajčoviča (na str.

79). O tejto konkrétnej informácii nevieme za􀆟aľ nič bližšie, ani kedy sa na Borši prestalo

pochovávať a kde sa novozaložený cintorín pri Pezinskej Babe nachádzal. Pravdepodobne v

období príchodu prvých Huncokárov na Piesok (v polovici 18. storočia) bol zriadený aj lesný

cintorín známy pod názvom Čermáková lúka v sedle Modranskej Baby, kde sa pochovávalo až

do roku 1862. Po tomto roku začali lesní ľudia svojich zosnulých pochovávať na známom

huncokárskom cintoríne na Piesku – Am Sand, ktorý bol pripravený pre tento účel už zopár

rokov vopred (už v roku 1841). Z tohto obdobia existuje množstvo záznamov o pohreboch na

mieste označenom latinskou poznámkou cemeteri ex silvis – lesný cintorín.

Podarilo sa nám v teréne lokalizovať miesto, kde sa Holá Borša nachádza (obrázok č.2).

Zaujímavosťou je, že aj dnes je táto časť Malých Karpát nezalesnená – holá. S priateľmi z oz

Potomkovia Huncokárov označíme toto miesto symbolickým dreveným kolom, na ktorom

upevníme informáciu pre návštevníkov Malých Karpát o neďalekom pietnom mieste –

najstaršom a zároveň najvyššie položenom huncokárskom cintoríne Borša v Malých

Karpatoch (obrázok č. 4).

Pri hlbšom skúmaní predmetnej mapy neušla našej pozornosti zaujímavá súvislosť. Na mape

sú červeno zakreslené objekty – obdĺžniky v tvare domčekov. Niektoré z domčekov sa

nachádzajú na miestach, kde sú neskôr v ich blízkosti huncokárskej usadlosti Grausová lúka,

Kernov dom a Jurčová lúka (obrázok č. 3). Môžeme tu pozorovať kontinuitu osídlenia v oblasti

Piesku. V hornej časti mapy je vyznačený aj jeden domček na lúke nesúcej názov Krištofka,

možno dostala meno podľa jej pôvodného obyvateľa. Z vyjadrení návštevníkov lesa sa na

tejto malej lesnej lúke nachádza prameň, avšak domček tam už nestojí. Je pravdepodobné, že

v týchto domčekoch bývali prví Huncokári na Piesku už v rokoch 1780 a ich prestavbou či

obnovou mohli neskôr vzniknúť nám v súčasnosti známe usadlosti na Piesku. Ako obydlia

mohli slúžiť lesným ľuďom aj drevené horské chaty označené nápisom Pri starých

búdach/chatách –Beym alten Hutten.

Z matrík už poznáme mená a priezviská prvých huncokárskych obyvateľov Piesku a jeho

širšieho okolia, avšak polohu ich prvých bydlísk sme doposiaľ nevedeli ani len odhadnúť.

Dnes už vieme, kde v zalesnenej oblasti Piesku boli domčeky a drevené chaty, v ktorých mohli

bývať aj prví nemecky hovoriaci drevorubači – Huncokári. A v ich blízkosti sa nachádzal

najstarší huncokársky cintorín Borša.

Použitá literatúra a pramene:

Žudel, J. – Dubovský, J.: Dejiny Modry. Modra: Mesto Modra 2006.

Lehotská, D.: Dejiny Modry 1158 – 1958. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1961

Krajčovič, P.: Huncokári – každodenný život zaniknutej minority. Bratislava: Múzeum Karpatských

Nemcov, 2021.

Mihalovičová-Sagmeister, A.: Čo prezradili matriky o prvých horských ľuďoch Holzhackeroch po ich

príchode do Malých Karpát. Vydavateľstvo Potomkovia Huncokárov Piesok, 2022.

Graus, J.: Modranské zvesti ročník 2016, článok –Sídla na Piesku v polovici 19. storočia.

– mapový podklad z katastrálnej mapy z roku 1904 pre oblasť Modra Piesok – Holá Borša

– mapový podklad z roku 1780 – Plán lesov a hôr kráľovského slobodného miesta Modra, dostupný

online na adrese https://maps.hungaricana.hu/en/MOLTerkeptar/1507/view/?pg=0&bbox=-

4557%2C-9399%2C11216%2C265

– mapový podklad z roku 1882 tzv. 3. vojenské mapovanie, dostupný online na adrese Stará mapa –

Cesta Františka Bodeho – ulica – mapa Voj. mapovanie 3 – rok 1889 (staremapy.sk)

– rímskokatolícke matriky úmrtí, narodení a sobášov mesta Modry dostupné online na adrese

Cirkevné a synagógové knihy na Slovensku, 1592-1935 • FamilySearch

– sčítania ľudu z rokov 1828 a 1930 dostupné online na adrese Cirkevné a synagógové knihy na

Slovensku, 1592-1935 • FamilySearch, Slovakiana | Katalóg objektov


Alžbeta Mihalovičová, OZ Potomkovia huncokárov

V sobotu 5.4. 2025 sa za príjemného počasia konala ďalšia zo série túlačiek potomkov huncokárov a ich sympatizantov po lokalitách spojených so životom predkov.

Jednou z nich sú aj Kamenné vráta.

Kamenné vráta sú názvom bralnatého skalného hrebeňa medzi Modrou a Pezinkom.

Je budovaný najmä z odolných kremencov, ktorých reťaz sa tiahne až k neďalekej Veľkej Homoli.

Pod rovnakým názvom je známa aj blízka lúka s ruinami kamennej huncokárskej chalupy. Jednoduchý obdĺžnikový dom stál na svahovitom okraji lúky. Pôdorys jeho miestností je dodnes zreteľný, múry sú nerovnomerne zachované do výšky asi pol metra. S kamennými ruinami sa miešajú zvyšky pálenej škridly. Podľa pamätníkov boli múry tejto stavby ešte takmer kompletné v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.

Na tejto lúke sa vystriedalo v minulosti viacero rodín. Huncokári zvykli svoje obydlia po pár rokoch meniť. Za monarchie to bolo na rozkaz panstva, po vzniku ČSR zvykli žiadať o bývanie sami. Mladí manželia zvyčajne začínali v odľahlejších, starších domoch. Zvyčajne šlo o drevenice. Ako sa im priebežne rozrastala rodina a v ich okolí sa uvoľnil po iných obyvateľoch vyhovujúcejší (novší – murovaný, väčší) dom, zvykli oň požiadať a presťahovať sa doň.

Na tejto lúke žila na začiatku 20. storočia rodina Michala Juriša (1860 – 1946) a Márie Troster. Michal po ovdovení žil v lokalite Jurčova lúka v rodine svojej nevesty (vdovy po synovi Františkovi). Pochovaný je na huncokárskom cintoríne na Piesku.

V tridsiatych rokoch žila na Kamenných vrátach rodina Jozefa Lindtnera (1904 – 1969), ktorému sa tu s manželkou Máriou narodili ich deti a odtiaľto chodili aj do školy na Piesku. Títo Lindtnerovci dožili a sú pochovaní v Sološnici.

K iným blízkym lokalitám patria Lipiny – Juriška, Čermákova lúka a Rybníček. Obyvatelia týchto blízkych lokalít boli vo vzájomných rodinných väzbách vďaka sobášom.

Po prehliadke Kamenných vrát naše kroky smerovali k lokalite Borša, kde sa podľa údajov zo starých máp mal nachádzať zatiaľ najstarší huncokársky cintorín. Jeho umiestnenie je identifikované tesne pri studničke, v ktorej pramení potok Vidlárová. Je možné, že v tejto lokalite žili najstarší predkovia z našej menšiny. Lokalita Borša predstavuje pomerne rozsiahlu náhornú plošinu, kde pokojne mohlo stáť viacero domov s políčkami. Dodnes je v papách označená ako Staré koliby. Cintorín je zachytený už na mape z roku 1780, huncokári sa v matrikách objavujú okolo roku 1740. Na jeho mieste dnes rastie les a nedá sa voľným okom identifikovať. 

Prechádzka nám trvala približne 4 hodiny a prešli sme okolo 12 kilometrov. Zakončili sme ju chutnou fazuľovicou v Holzhacker Hause na Piesku.

PaedDr. Zuzana Vaňková

V sobotu 5.4. 2025 sa za príjemného počasia konala ďalšia zo série túlačiek potomkov huncokárov a ich sympatizantov po lokalitách spojených so životom predkov.

Jednou z nich sú aj Kamenné vráta.

Kamenné vráta sú názvom bralnatého skalného hrebeňa medzi Modrou a Pezinkom.

Je budovaný najmä z odolných kremencov, ktorých reťaz sa tiahne až k neďalekej Veľkej Homoli.

Pod rovnakým názvom je známa aj blízka lúka s ruinami kamennej huncokárskej chalupy. Jednoduchý obdĺžnikový dom stál na svahovitom okraji lúky. Pôdorys jeho miestností je dodnes zreteľný, múry sú nerovnomerne zachované do výšky asi pol metra. S kamennými ruinami sa miešajú zvyšky pálenej škridly. Podľa pamätníkov boli múry tejto stavby ešte takmer kompletné v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.

Na tejto lúke sa vystriedalo v minulosti viacero rodín. Huncokári zvykli svoje obydlia po pár rokoch meniť. Za monarchie to bolo na rozkaz panstva, po vzniku ČSR zvykli žiadať o bývanie sami. Mladí manželia zvyčajne začínali v odľahlejších, starších domoch. Zvyčajne šlo o drevenice. Ako sa im priebežne rozrastala rodina a v ich okolí sa uvoľnil po iných obyvateľoch vyhovujúcejší (novší – murovaný, väčší) dom, zvykli oň požiadať a presťahovať sa doň.

Na tejto lúke žila na začiatku 20. storočia rodina Michala Juriša (1860 – 1946) a Márie Troster. Michal po ovdovení žil v lokalite Jurčova lúka v rodine svojej nevesty (vdovy po synovi Františkovi). Pochovaný je na huncokárskom cintoríne na Piesku.

V tridsiatych rokoch žila na Kamenných vrátach rodina Jozefa Lindtnera (1904 – 1969), ktorému sa tu s manželkou Máriou narodili ich deti a odtiaľto chodili aj do školy na Piesku. Títo Lindtnerovci dožili a sú pochovaní v Sološnici.

K iným blízkym lokalitám patria Lipiny – Juriška, Čermákova lúka a Rybníček. Obyvatelia týchto blízkych lokalít boli vo vzájomných rodinných väzbách vďaka sobášom.

Po prehliadke Kamenných vrát naše kroky smerovali k lokalite Borša, kde sa podľa údajov zo starých máp mal nachádzať zatiaľ najstarší huncokársky cintorín. Jeho umiestnenie je identifikované tesne pri studničke, v ktorej pramení potok Vidlárová. Je možné, že v tejto lokalite žili najstarší predkovia z našej menšiny. Lokalita Borša predstavuje pomerne rozsiahlu náhornú plošinu, kde pokojne mohlo stáť viacero domov s políčkami. Dodnes je v papách označená ako Staré koliby. Cintorín je zachytený už na mape z roku 1780, huncokári sa v matrikách objavujú okolo roku 1740. Na jeho mieste dnes rastie les a nedá sa voľným okom identifikovať. 

Prechádzka nám trvala približne 4 hodiny a prešli sme okolo 12 kilometrov. Zakončili sme ju chutnou fazuľovicou v Holzhacker Hause na Piesku.

PaedDr. Zuzana Vaňková

 

Základy huncokárskeho domu

Kamenná brána

Prameň Vidlárky

Fazuľovica

Konzultácia k huncokárskemu programu

 

 

Príhovor na 2. adventnú nedeľu – slávnosť zapaľovania 2. sviece na symbolickom adventnom venci v Modre – Kráľovej.

Vážení hostia, milí spoluobčania.

Hneď na úvod Vám chcem odovzdať srdečné a úprimné pozdravy od občianskeho združenia Potomkovia Huncokárov, so sídlom na Piesku a zároveň sa chcem veľmi pekne poďakovať za príležitosť zúčastniť sa, ako potomok horských ľudí, tejto milej slávnosti, zapaľovania 2. sviece na symbolickom adventnom venci na Kráľovej.

Slovo ADVENT je odvodené od latinského slova adventus t. j. príchod a pomenováva štyridsaťdňové obdobie pred Štedrým dňom, ktoré kresťanský svet už tradične využíva na celkové stíšenie z ruchu tohto sveta, na osobný duchovný rast a duchovnú prípravu v radostnom očakávaní narodenia  nášho Spasiteľa. Tieto fakty sú nám známe. Ale už málokto vie, že sa tak deje 16. storočí, teda od 6. storočia nášho letopočtu. Avšak zvyk postupného zapaľovania sviec počas štyroch adventných nedieľ, k nám prišiel z Nemecka iba v druhej polovici 20. storočia. Aké symbolické, že práve z Nemecka. Aj naši predkovia, nemecky hovoriaci drevorubači, prichádzali začiatkom a v priebehu  18. storočia z alpských a pod alpských oblastí Rakúska a Nemecka.

Minulú nedeľu sme zapálili prvú sviecu na adventnom venci, symbolizujúcu NÁDEJ. Aj keď jej plamienok už medzičasom zhasol, v našich srdciach ešte stále horí nádej zo skorého stretnutia s Kristom. Dnes, na bronzovú nedeľu, zapaľujeme  druhú sviecu, ktorá je nositeľom posolstva MIERU, tak nesmierne dôležitého pre pokojný a požehnaný život, v minulosti i dnes. Tento plameň by mal zažiariť do nebeských výšin, aby ho bolo vidieť na celom svete,  uvedomujúc si dennodenné hrôzostrašné dôsledky vojny u našich východných susedov. Nevdojak sa mi vkráda do úst: “Bože, daj, aby sa táto vojna, čo najskôr skončila, Bože drahý, daj všetkým ľuďom na svete MIER!“.

Keď som si pripravovala tento príhovor, ktorého pointou má byť zamyslenie sa na tému „AKÝ? AKÍ?“ v súvislosti s Adventom, ihneď ma napadlo položiť túto otázku našim predkom z Malých Karpát, ktorí v nich žili viac než 200 rokov a domáci obyvatelia malokarpatských miest a obcí ich prezývali HUNCOKÁRI. Oni sami sa však medzi sebou nazývali WALDLEUTE, čiže horskí či lesní ľudia. Toto oslovenie znelo ich ušiam akosi dôstojnejšie.

V kratučkej modlitbe im kladiem teda otázku: „AKÍ STE  BOLI a AKÝ BOL VÁŠ ŽIVOT, HLBOKO V LESOCH MALÝCH KARPÁT?“

Ako prvá prichádza odpoveď od mojej starej mamy Emílie HIRNER: „No, boli sme síce chudobní, ale pracovití a skromní. Tatenko nám každú nedeľu čítavali Písmo sväté a vždy pridali aj svojimi slovami, že chudoba cti netratí, ale lenivosť a povýšenectvo je hanbou.“

Zamýšľam sa nad jej slovami vychádzajúc  z vlastných spomienok a zážitkov malého  desaťročného dieťaťa, vidím vnútorným pohľadom moju starú mamu, ako ma vedie za ruku, ešte za tmy, do kostola na roráty, v ruke drevený lampáš so sviečkou…vidím ju, ako sa umne zvŕta v kuchyni a  pripravuje raňajky, teda frištuk pre celú rodinu, na stole biela káva zohriata na šporhelte, chlieb s maslom teda butterbrot, občas aj kúsok salámy či syra… vidím ju ako ma vezie na káričke do blízkej Hollerungovej hôrky a zručnými pohybmi sekerkou stína holicu – suchý pahýľ bez konárov, zväzuje ho k ostatným a ukladá na káričku spolu so  mnou a terigá sa popod Hamrštíl  s týmto  vzácnym nákladom až k nám domov na námestie do Modry. Takto nachystala drevo na celú zimu. A kým príde noc, ešte toho veľmi veľa postíha… či navariť či oprať, obšiť i upratať, pomôcť s úlohami a  poláskať zrobenými dlaňami štyri detské hlávky, ale hlavne poďakovať Bohu za celý deň, že sa tak mohla dosýta narobiť. Dosvedčujem teda. Áno, ak boli horskí ľudia pracovití ako moja stará mama, tak tento chýr je o nich pravdivý a táto ich vlastnosť bola určite Bohu milá.

Ale už počujem hlas môjho pradedka Johana Hirnera, pálffyovského lesmajstra a horára, ako spomína na svojho otca: „môj tatenko boli veľmi čestný a verný svojmu zamestnávateľovi grófovi Pálffymu. Keď raz prichytili v lese zlodejov dreva a vzali ich na zodpovednosť pred úradmi , chcelo to od nich riadnu odvahu. Ale bez Božej pomoci by sa báli. Premýšľam nad jeho slovami a uvedomujem si, aká bola v živote mojich predkov dôležitá viera, ale hlavne dôvera v Pána Boha.

K svedectvu z minulosti sa pridáva aj Johanov starý otec  Štefan Hirner, môj trikrát pradedko, ktorý prežil celý svoj život so svojou početnou rodinou v kamennom domčeku ZA VYSZOKÚ, stojacom v lese len zopár kilometrov nad Pieskom. Prihovára sa mi slovami: „ S pomocou Božou sme prežili túto krutú zimu, roku pána 1799. Snehu bolo po pás a bolo si treba so susedmi navzájom pomáhať. Ešte šťastie, že sme bývali blízko pri sebe, iba polhodinu cesty k Uhliskám a štvrťhodinu k Čermákovej záhrade. Bez vzájomnej pomoci  Sebiho ASCHENSCHWANTNERA, Franciho TANGLMAYERA, Jóžiho REISINGERA a Johana HABERLA by sme túto zimu určite neprežili. Pamätaj na to, dievča,  že bez vzájomnej lásky k blížnemu, vzájomnej pomoci a spolupatričnosti by sme v lesoch neprežili. Rozmýšľam opäť nad jeho slovami a vnímam, že presne tomuto nás učí sväté Evanjelium a pýtam sa sama seba: dokázala by som v  zmysle slov Písma svätého takto žiť?

Ale z diaľky už počuť spev nábožnej piesne, ako sa nesie ponad vrcholky Malých Karpát. To Július WEBER predspevuje z nemeckého spevníka huncokárskej procesie pútnikov na ceste z cajlanských hôr do modranských, ku kaplnke Márie Magdalény na Piesku. Kaplnku si stavali drevorubači vlastnými rukami, zo svojich skromných finančných darov a minimálne dvakrát do roka, obyčajne 22. januára a 22. júla, sa tu schádzali všetci malokarpatskí horskí ľudia na spoločnej svätovincetínskej a svätomagdalénskej slávnosti. Pomodlili sa na svätej omši, poďakovali za zdravie a božie požehnanie a potom do neskorej noci oslavovali pri hudbe, speve a tanci tradičnej „šotyš polky“. Tieto slávnosti zvykli nazývať aj slovom HUJCAJCOM. Je to skomolené slovo z huncokárskeho nárečia, ktoré z nemeckého prekladu znamená niečo ako DRŽME SPOLU! Živé spomienky a svedectvo na tieto udalosti pochádzajú od pani Lotky Weberovej Hrozáňovej, 94 ročnej potomkyne z huncokárskej rodiny WEBER a GSCHILL, ktorá je najstaršou členkou nášho občianskeho združenia a ako jediná ešte hovorí po huncokársky. A Lotka svedčí: “Naši predkovia boli nábožní a hlavne vďační a tak akosi prirodzene v nich prebývala pokora. Mnohí boli aj hudobne nadaní a medzi svojimi sa vedeli vždy zabaviť. Boli srdeční, spoločenskí a veselí“. A vzápätí dodáva: „Pokračujte v týchto tradíciách a držte spolu, v dobrom aj zlom…HUJCAJCOM“.

A my, vďačne pokračujeme. Stretávame sa na Piesku pri kaplnke  sv. Márie Magdalény, ktorú roky vzorne udržiava potomok horských ľudí z rodu Juriš a Hartinger, pani Irenka Herchlová. Stretávame sa v blízkom Holzhackerhause, v pôvodnom drevorubačskom domčeku rodiny GRAUSOVEJ, kde spoločne slávime sviatky sv. Vincenta a sv. Magdalény. Navštevujeme pôvodné huncokárske samoty, skúmame matričné zápisy a odhaľujeme identitu ďalších horských ľudí, ktorí v nich kedysi žili svoj jednoduchý a bohumilý život. Zostavujeme rodokmene, vydávame knižky a staviame pamätný spomienkový plot našich predkov.

Uvedomujeme si  AKÍ SKROMNÍ BOLI naši predkovia a AKÝ DOBRÝ ŽIVOT ŽILI.  Ich odkaz je natoľko silný a spôsob ich života bol v danej dobe a v daných podmienkach natoľko cenný hlavne svojou úrovňou samostatnosti, pracovitosti, skromnosti, nábožnosti  a spolupatričnosti, že nám môžu byť príkladom a inšpiráciou, nielen v tomto adventnom období, ale počas celého roka.  Preto si radi pripomíname hodnotu ich duchovného a kultúrneho odkazu, ktorý prinavracia dôstojnosť všeobecne ľuďom z doby minulej, v ktorej prevládal poriadok, nábožnosť, múdrosť a láska k blížnemu, ale aj pozitívny vzťah k prírode a k spoločenstvu ľudí nielen v horách, ale i mimo nich.

Dovoľte mi na záver všetkých srdečne pozvať medzi nás, Potomkov Huncokárov, na Piesok. Veríme, že v nastávajúcom roku bude veľa príležitostí na milé a srdečné stretnutia. Držme spolu ako držali spolu  naši predkovia a poprajme si navzájom pokojný a požehnaný Advent. HUJCAJCOM-DRŽME SPOLU!

V Modre – Kráľovej, 4.12.2022                                            Alžbeta Mihalovičová, OZ Potomkovia Huncokárov

ČO NÁM PREZRADILI MATRIKY O PRVÝCH HUNCOKÁROCH

Keď sme sa pred rokmi rozhodli preskúmať najstaršie matriky malokarpatských obcí, s cieľom vyhľadať dôkazy o pôvode prvých horských ľudí v lesoch Malých Karpát, položili sme našim predkom tri základné otázky a jednu doplňujúcu. Ako sa vlastne voláte? Kedy ste prišli do malokarpatských lesov a kde ste sa v nich usadili? Kde sa nachádza Vaša pravlasť,  z ktorej ste  sa pred storočiami rozhodli odísť za prácou do Malých Karpát?

Na prvé tri otázky už poznáme odpovede. Širšia verejnosť sa s nimi bude môcť čoskoro oboznámiť v nami pripravovanej publikácii „Čo prezradili matriky o prvých horských ľuďoch – HOLZHACKEROCH v Malých Karpatoch“.   Poodhaľujeme v nej časť doteraz nepreskúmanej minulosti huncokárskej histórie. Na štvrtú, doplňujúcu otázku  odpovede zatiaľ nepoznáme, avšak sme sa k nim zase o kúsok priblížili.  Výskumom najstarších matrík  sme postupne, krok za krokom, zistili identitu historicky najstarších horských ľudí v Malých Karpatoch a v niektorých prípadoch aj ich pôvod. Tieto identifikačné údaje sú dobrým východiskom a zároveň nevyhnutným predpokladom pre ďalšie bádanie v pravlasti našich predkov, v matrikách, múzeách  a archívoch  Rakúska, Nemecka, Česka, ale aj  inde.

Naše občianske združenie Potomkovia Huncokárov prednedávnom vydalo  svoju druhú publikáciu, v ktorej genealogicky popisujeme rodinné a príbuzenské vzťahy jednej z  najstarších holzhackerských rodín  z rodu ASCHENSCHWANDTNER, ktorá žila  v prvej polovici 18. storočia v račianskych, svätojurských  a cajlanských lesoch a neskôr, po roku 1750,  aj  v častovských, sološnických a kuchynských horských usadlostiach. Na základe vyskúmaného sa podarilo dokázať, že najstaršími predkami horských ľudí  z tohto rodu  boli Jozef ASCHENSCHWANDTNER, narodený okolo roku 1687 a jeho manželka Kristína, narodená okolo roku 1700. Pri príprave tejto publikácie sa v priebehu viacročného výskumu matrík zozbieralo veľké množstvo  zaujímavých informácií o živote prvých horských ľudí Objavili sme  prvé písomné zmienky  o približne  35 až 40 rodoch. Ich priezviská doslova „zasvietili“ v matrikách, keďže sa v nich dovtedy nevyskytovali. Archívne zápisy  spočiatku  neobsahovali presné identifikátory  pôvodu z hôr či drevorubačského povolania, ako sú latinské poznámky „ex silvis“- z lesov, „ex montibus“- z hôr, „lignicida“ či „holzhacker“- drevorubač a podobne. Tie sa po prvýkrát objavili vo svätojurskej matrike 10. marca, 30. marca a 28. decembra 1728 – ex montibus lignicidae,  30. marca 1729 – ex montibus  a  v račianskej matrike 17. apríla 1734 – ex monte Reisenti  Na základe iných, špecifických kritérií, sme sa pokúsili vyhľadať aj  doteraz dobre „ukrytých“, prvých Holzhackerov. Prvý z nich bol Jacobus Fridrich – Holzkacker, ktorý mal zapísané povolanie v tvare Hulzhoker, už  14. septembra 1734 na Cajle. Najstarší dohľadaný zápis o narodení huncokárskeho dieťaťa Joannesa Mathiasa HAUA pochádza z 12. mája 1721 v Rači, ešte bez poznámky z hôr. Prvé huncokárske deti, Josephus Seher, Anna Maria Boger, Maria Pauer, s poznámkou ex montibus sa narodili v priebehu roka 1728 vo Svätom Jure. Najstaršia dohľadaná huncokárska svadba sa konala

20. augusta 1731 v Pezinku, ešte bez poznámky z hôr, ale 25. januára 1735 v Rači sa už oženil Joannes Cehlin, s poznámkou o pôvode –  austriacus ex montibus. Zistili sme, že príchod nemecky hovoriacich drevorubačov do Malých Karpát z rôznych oblastí vtedajšej habsburskej monarchie, nemeckých, moravských a  českých  území (Sudety), bol  postupný  a individuálny a prebiehal oveľa skôr, ako uvádzala ešte donedávna, odborná literatúra. Rodiny prichádzali v malých skupinách, v rôznom časovom období a systematicky osídľovali  horské usadlosti pozdĺž južného,  malokarpatského hrebeňa. Niektorí horskí ľudia zanechali prvú, matričnú stopu už na konci 17. storočia (matrika v Sološnici, rod NAY a iné),  ale väčšina z nich až v prvej tretine 18. storočia, hlavne medzi rokmi  1720 až 1739. 

 Poznámka: v odbornej literatúre sa ako začiatok éry osídľovania Malých Karpát nemecky hovoriacimi drevorubačmi udáva rok 1740. Vo svojich odborných prácach uvádza tento rok viacero autorov, okrem iných aj F. J. Beranek a G. Habáňová. Prvá huncokárska svadba sa  konala v Častej v roku 1753, prvý zápis o pôvode z hôr  v Modre bol z roku 1740. V knihe „Kronika rodu Hirner“ z roku 2013  jej autor Ladislav Tačovský  pripúšťa skorší príchodom  prvých, horských ľudí ako i možnosť, že tu už žili, ako starousadlíci. V rokoch 2016 až 2020 prebiehal na Trnavskej Univerzite výskum pod  názvom  „Projekt Huncokár“,  ktorého odborné výstupy, v podobe uceleného zborníka, zatiaľ nepoznáme.

Prví horskí ľudia sa spočiatku  usádzali  v lesoch nad obcami  Rača, Svätý Jur a Pezinok – miestna časť Cajla a Limbach. V archívnych zápisoch  matrík Svätého Jura sú poznámky o ich horskom bydlisku už z rokov 1727 a 1728.  Spomína sa v nich lokalita „in sylvis Stomphensibus“- stupavský les, ale aj  les nad Neštichom, historickou časťou Svätého Jura – „ex silva Nestichiensi“. O pár rokov neskôr zachytáva matrikár bližšie neurčenú lokalitu nad Modrou v zápisoch z rokov 1739 až 1740 – „in sylva Modrensi ligna secantibus“. Nad mestečkom Pezinok žilo okolo 20 rodín  Holzhackerov už v rokoch 1730 až 1740, hlavne v cajlanských a limbašských lesoch. Známa je z tej doby huncokárska usadlosť prezývaná Reisingerka alebo aj Kolárske, kde v tom čase mohlo  žiť viacero huncokárskych rodín, ktoré sa zapisovali do matrík. Boli to: Michael a Philipphus REISINGEROVCI, a rodiny SCHULPEKOMMER, THON, TANGLMAYER, ASCHENSCHWANDTNER, VOGNER a BIBER.

Až druhá generácia prvých horských ľudí, teda  ich synovia a dcéry,  sa začiatkom   druhej polovice 18. storočia začali usádzať hlavne v  častianských lesoch – „ex silvis Csasztensibus“, pričom intenzívnejší príchod nových, drevorubačských posíl zaznamenáva  častianska matrika po roku 1750,  sološnická po roku 1775 a kuchynská, až po roku 1785.

Prví horskí ľudia pochádzali hlavne z týchto rodov: ASCHENSCHWANDTNER, CEHLIN, FLISPOSCHER, FORN(S)BERGER, FRIDRICH, FRIEDL, HAU, HARTINGER, KRETISCH, MILLER, NAY, NIGL, SCHNOBL, SCHWORZT, SCHOLPEKOMMER, SCHMIDT, SONTNER, STEINECKER, REISINGER, REISENAUER, TANGLMAR, TRAUTENBERGER, TOFERNER, VOLF, VOGNER a iných menej známych. V neskoršom období sa začali v matrikách objavovať aj nové, nemecky znejúce priezviská, ktorých nositelia na tomto území dovtedy nežili, nezapisovali sa do matrík z čoho odvodzujeme, že sa presídlili z pôvodnej pravlasti oveľa neskôr, ako ich predchodcovia. Boli to hlavne rodiny: EKHARDT, FRASZ, GROSHAPEL, HINK, HIRNER, MAYERHOFER, NAJDER, SPILLER, SZOLINGER a mnoho iných známych i menej známych.  Niektorí  členovia svätojurských a pezinských starousadlíckych rodín, s tradičnými  huncokárskymi priezviskami,  ale   prevažne  luteránskej náboženskej konfesie sa v priebehu 18. storočia pravdepodobne tiež začlenili medzi pôvodných, horských ľudí, či už  ako drevorubači alebo  lesní robotníci, horári, či lesní  hospodári. Boli to členovia aj z rodov BIBER, FRIDRICH, FORSTER, GRAUS/KRAUS, GRUBER, HABERL, HAIN,  KSCHIL, KSCHVANTNER, LINTNER, SCHEN, VOLF a  iných.

Z podrobného výskumu archívnych prameňov vyplynuli nové poznatky o príchode prvých horských ľudí do oblasti Malých Karpát, na základe ktorých už vieme,  že ich príchod bol individuálny, postupný a prebiehal o generáciu skôr, ako sa doteraz vo všeobecnosti predpokladalo.  Spoznali sme identitu  prvých Holzhackerov, čo nám umožnilo pokračovať v bádaní po ich pravlasti. Veríme, že v blízkej budúcnosti navštívime miesta a obce, z ktorých, pred viac ako 300 rokmi,  prichádzali  naši prví huncokárski predkovia.

 Alžbeta Mihalovičová, OZ Potomkovia Huncokárov

Článok uverejnený v Modranských zvestiach 05 2022

Foto: Alžbeta Mihalovičová