PRÍSPEVKY

Advent 2022

Príhovor na 2. adventnú nedeľu – slávnosť zapaľovania 2. sviece na symbolickom adventnom venci v Modre – Kráľovej.

Vážení hostia, milí spoluobčania.

Hneď na úvod Vám chcem odovzdať srdečné a úprimné pozdravy od občianskeho združenia Potomkovia Huncokárov, so sídlom na Piesku a zároveň sa chcem veľmi pekne poďakovať za príležitosť zúčastniť sa, ako potomok horských ľudí, tejto milej slávnosti, zapaľovania 2. sviece na symbolickom adventnom venci na Kráľovej.

Slovo ADVENT je odvodené od latinského slova adventus t. j. príchod a pomenováva štyridsaťdňové obdobie pred Štedrým dňom, ktoré kresťanský svet už tradične využíva na celkové stíšenie z ruchu tohto sveta, na osobný duchovný rast a duchovnú prípravu v radostnom očakávaní narodenia  nášho Spasiteľa. Tieto fakty sú nám známe. Ale už málokto vie, že sa tak deje 16. storočí, teda od 6. storočia nášho letopočtu. Avšak zvyk postupného zapaľovania sviec počas štyroch adventných nedieľ, k nám prišiel z Nemecka iba v druhej polovici 20. storočia. Aké symbolické, že práve z Nemecka. Aj naši predkovia, nemecky hovoriaci drevorubači, prichádzali začiatkom a v priebehu  18. storočia z alpských a pod alpských oblastí Rakúska a Nemecka.

Minulú nedeľu sme zapálili prvú sviecu na adventnom venci, symbolizujúcu NÁDEJ. Aj keď jej plamienok už medzičasom zhasol, v našich srdciach ešte stále horí nádej zo skorého stretnutia s Kristom. Dnes, na bronzovú nedeľu, zapaľujeme  druhú sviecu, ktorá je nositeľom posolstva MIERU, tak nesmierne dôležitého pre pokojný a požehnaný život, v minulosti i dnes. Tento plameň by mal zažiariť do nebeských výšin, aby ho bolo vidieť na celom svete,  uvedomujúc si dennodenné hrôzostrašné dôsledky vojny u našich východných susedov. Nevdojak sa mi vkráda do úst: “Bože, daj, aby sa táto vojna, čo najskôr skončila, Bože drahý, daj všetkým ľuďom na svete MIER!“.

Keď som si pripravovala tento príhovor, ktorého pointou má byť zamyslenie sa na tému „AKÝ? AKÍ?“ v súvislosti s Adventom, ihneď ma napadlo položiť túto otázku našim predkom z Malých Karpát, ktorí v nich žili viac než 200 rokov a domáci obyvatelia malokarpatských miest a obcí ich prezývali HUNCOKÁRI. Oni sami sa však medzi sebou nazývali WALDLEUTE, čiže horskí či lesní ľudia. Toto oslovenie znelo ich ušiam akosi dôstojnejšie.

V kratučkej modlitbe im kladiem teda otázku: „AKÍ STE  BOLI a AKÝ BOL VÁŠ ŽIVOT, HLBOKO V LESOCH MALÝCH KARPÁT?“

Ako prvá prichádza odpoveď od mojej starej mamy Emílie HIRNER: „No, boli sme síce chudobní, ale pracovití a skromní. Tatenko nám každú nedeľu čítavali Písmo sväté a vždy pridali aj svojimi slovami, že chudoba cti netratí, ale lenivosť a povýšenectvo je hanbou.“

Zamýšľam sa nad jej slovami vychádzajúc  z vlastných spomienok a zážitkov malého  desaťročného dieťaťa, vidím vnútorným pohľadom moju starú mamu, ako ma vedie za ruku, ešte za tmy, do kostola na roráty, v ruke drevený lampáš so sviečkou…vidím ju, ako sa umne zvŕta v kuchyni a  pripravuje raňajky, teda frištuk pre celú rodinu, na stole biela káva zohriata na šporhelte, chlieb s maslom teda butterbrot, občas aj kúsok salámy či syra… vidím ju ako ma vezie na káričke do blízkej Hollerungovej hôrky a zručnými pohybmi sekerkou stína holicu – suchý pahýľ bez konárov, zväzuje ho k ostatným a ukladá na káričku spolu so  mnou a terigá sa popod Hamrštíl  s týmto  vzácnym nákladom až k nám domov na námestie do Modry. Takto nachystala drevo na celú zimu. A kým príde noc, ešte toho veľmi veľa postíha… či navariť či oprať, obšiť i upratať, pomôcť s úlohami a  poláskať zrobenými dlaňami štyri detské hlávky, ale hlavne poďakovať Bohu za celý deň, že sa tak mohla dosýta narobiť. Dosvedčujem teda. Áno, ak boli horskí ľudia pracovití ako moja stará mama, tak tento chýr je o nich pravdivý a táto ich vlastnosť bola určite Bohu milá.

Ale už počujem hlas môjho pradedka Johana Hirnera, pálffyovského lesmajstra a horára, ako spomína na svojho otca: „môj tatenko boli veľmi čestný a verný svojmu zamestnávateľovi grófovi Pálffymu. Keď raz prichytili v lese zlodejov dreva a vzali ich na zodpovednosť pred úradmi , chcelo to od nich riadnu odvahu. Ale bez Božej pomoci by sa báli. Premýšľam nad jeho slovami a uvedomujem si, aká bola v živote mojich predkov dôležitá viera, ale hlavne dôvera v Pána Boha.

K svedectvu z minulosti sa pridáva aj Johanov starý otec  Štefan Hirner, môj trikrát pradedko, ktorý prežil celý svoj život so svojou početnou rodinou v kamennom domčeku ZA VYSZOKÚ, stojacom v lese len zopár kilometrov nad Pieskom. Prihovára sa mi slovami: „ S pomocou Božou sme prežili túto krutú zimu, roku pána 1799. Snehu bolo po pás a bolo si treba so susedmi navzájom pomáhať. Ešte šťastie, že sme bývali blízko pri sebe, iba polhodinu cesty k Uhliskám a štvrťhodinu k Čermákovej záhrade. Bez vzájomnej pomoci  Sebiho ASCHENSCHWANTNERA, Franciho TANGLMAYERA, Jóžiho REISINGERA a Johana HABERLA by sme túto zimu určite neprežili. Pamätaj na to, dievča,  že bez vzájomnej lásky k blížnemu, vzájomnej pomoci a spolupatričnosti by sme v lesoch neprežili. Rozmýšľam opäť nad jeho slovami a vnímam, že presne tomuto nás učí sväté Evanjelium a pýtam sa sama seba: dokázala by som v  zmysle slov Písma svätého takto žiť?

Ale z diaľky už počuť spev nábožnej piesne, ako sa nesie ponad vrcholky Malých Karpát. To Július WEBER predspevuje z nemeckého spevníka huncokárskej procesie pútnikov na ceste z cajlanských hôr do modranských, ku kaplnke Márie Magdalény na Piesku. Kaplnku si stavali drevorubači vlastnými rukami, zo svojich skromných finančných darov a minimálne dvakrát do roka, obyčajne 22. januára a 22. júla, sa tu schádzali všetci malokarpatskí horskí ľudia na spoločnej svätovincetínskej a svätomagdalénskej slávnosti. Pomodlili sa na svätej omši, poďakovali za zdravie a božie požehnanie a potom do neskorej noci oslavovali pri hudbe, speve a tanci tradičnej „šotyš polky“. Tieto slávnosti zvykli nazývať aj slovom HUJCAJCOM. Je to skomolené slovo z huncokárskeho nárečia, ktoré z nemeckého prekladu znamená niečo ako DRŽME SPOLU! Živé spomienky a svedectvo na tieto udalosti pochádzajú od pani Lotky Weberovej Hrozáňovej, 94 ročnej potomkyne z huncokárskej rodiny WEBER a GSCHILL, ktorá je najstaršou členkou nášho občianskeho združenia a ako jediná ešte hovorí po huncokársky. A Lotka svedčí: “Naši predkovia boli nábožní a hlavne vďační a tak akosi prirodzene v nich prebývala pokora. Mnohí boli aj hudobne nadaní a medzi svojimi sa vedeli vždy zabaviť. Boli srdeční, spoločenskí a veselí“. A vzápätí dodáva: „Pokračujte v týchto tradíciách a držte spolu, v dobrom aj zlom…HUJCAJCOM“.

A my, vďačne pokračujeme. Stretávame sa na Piesku pri kaplnke  sv. Márie Magdalény, ktorú roky vzorne udržiava potomok horských ľudí z rodu Juriš a Hartinger, pani Irenka Herchlová. Stretávame sa v blízkom Holzhackerhause, v pôvodnom drevorubačskom domčeku rodiny GRAUSOVEJ, kde spoločne slávime sviatky sv. Vincenta a sv. Magdalény. Navštevujeme pôvodné huncokárske samoty, skúmame matričné zápisy a odhaľujeme identitu ďalších horských ľudí, ktorí v nich kedysi žili svoj jednoduchý a bohumilý život. Zostavujeme rodokmene, vydávame knižky a staviame pamätný spomienkový plot našich predkov.

Uvedomujeme si  AKÍ SKROMNÍ BOLI naši predkovia a AKÝ DOBRÝ ŽIVOT ŽILI.  Ich odkaz je natoľko silný a spôsob ich života bol v danej dobe a v daných podmienkach natoľko cenný hlavne svojou úrovňou samostatnosti, pracovitosti, skromnosti, nábožnosti  a spolupatričnosti, že nám môžu byť príkladom a inšpiráciou, nielen v tomto adventnom období, ale počas celého roka.  Preto si radi pripomíname hodnotu ich duchovného a kultúrneho odkazu, ktorý prinavracia dôstojnosť všeobecne ľuďom z doby minulej, v ktorej prevládal poriadok, nábožnosť, múdrosť a láska k blížnemu, ale aj pozitívny vzťah k prírode a k spoločenstvu ľudí nielen v horách, ale i mimo nich.

Dovoľte mi na záver všetkých srdečne pozvať medzi nás, Potomkov Huncokárov, na Piesok. Veríme, že v nastávajúcom roku bude veľa príležitostí na milé a srdečné stretnutia. Držme spolu ako držali spolu  naši predkovia a poprajme si navzájom pokojný a požehnaný Advent. HUJCAJCOM-DRŽME SPOLU!

V Modre – Kráľovej, 4.12.2022                                            Alžbeta Mihalovičová, OZ Potomkovia Huncokárov

Malé Karpaty a Huncokári

ČO NÁM PREZRADILI MATRIKY O PRVÝCH HUNCOKÁROCH

Keď sme sa pred rokmi rozhodli preskúmať najstaršie matriky malokarpatských obcí, s cieľom vyhľadať dôkazy o pôvode prvých horských ľudí v lesoch Malých Karpát, položili sme našim predkom tri základné otázky a jednu doplňujúcu. Ako sa vlastne voláte? Kedy ste prišli do malokarpatských lesov a kde ste sa v nich usadili? Kde sa nachádza Vaša pravlasť,  z ktorej ste  sa pred storočiami rozhodli odísť za prácou do Malých Karpát?

Na prvé tri otázky už poznáme odpovede. Širšia verejnosť sa s nimi bude môcť čoskoro oboznámiť v nami pripravovanej publikácii „Čo prezradili matriky o prvých horských ľuďoch – HOLZHACKEROCH v Malých Karpatoch“.   Poodhaľujeme v nej časť doteraz nepreskúmanej minulosti huncokárskej histórie. Na štvrtú, doplňujúcu otázku  odpovede zatiaľ nepoznáme, avšak sme sa k nim zase o kúsok priblížili.  Výskumom najstarších matrík  sme postupne, krok za krokom, zistili identitu historicky najstarších horských ľudí v Malých Karpatoch a v niektorých prípadoch aj ich pôvod. Tieto identifikačné údaje sú dobrým východiskom a zároveň nevyhnutným predpokladom pre ďalšie bádanie v pravlasti našich predkov, v matrikách, múzeách  a archívoch  Rakúska, Nemecka, Česka, ale aj  inde.

Naše občianske združenie Potomkovia Huncokárov prednedávnom vydalo  svoju druhú publikáciu, v ktorej genealogicky popisujeme rodinné a príbuzenské vzťahy jednej z  najstarších holzhackerských rodín  z rodu ASCHENSCHWANDTNER, ktorá žila  v prvej polovici 18. storočia v račianskych, svätojurských  a cajlanských lesoch a neskôr, po roku 1750,  aj  v častovských, sološnických a kuchynských horských usadlostiach. Na základe vyskúmaného sa podarilo dokázať, že najstaršími predkami horských ľudí  z tohto rodu  boli Jozef ASCHENSCHWANDTNER, narodený okolo roku 1687 a jeho manželka Kristína, narodená okolo roku 1700. Pri príprave tejto publikácie sa v priebehu viacročného výskumu matrík zozbieralo veľké množstvo  zaujímavých informácií o živote prvých horských ľudí Objavili sme  prvé písomné zmienky  o približne  35 až 40 rodoch. Ich priezviská doslova „zasvietili“ v matrikách, keďže sa v nich dovtedy nevyskytovali. Archívne zápisy  spočiatku  neobsahovali presné identifikátory  pôvodu z hôr či drevorubačského povolania, ako sú latinské poznámky „ex silvis“- z lesov, „ex montibus“- z hôr, „lignicida“ či „holzhacker“- drevorubač a podobne. Tie sa po prvýkrát objavili vo svätojurskej matrike 10. marca, 30. marca a 28. decembra 1728 – ex montibus lignicidae,  30. marca 1729 – ex montibus  a  v račianskej matrike 17. apríla 1734 – ex monte Reisenti  Na základe iných, špecifických kritérií, sme sa pokúsili vyhľadať aj  doteraz dobre „ukrytých“, prvých Holzhackerov. Prvý z nich bol Jacobus Fridrich – Holzkacker, ktorý mal zapísané povolanie v tvare Hulzhoker, už  14. septembra 1734 na Cajle. Najstarší dohľadaný zápis o narodení huncokárskeho dieťaťa Joannesa Mathiasa HAUA pochádza z 12. mája 1721 v Rači, ešte bez poznámky z hôr. Prvé huncokárske deti, Josephus Seher, Anna Maria Boger, Maria Pauer, s poznámkou ex montibus sa narodili v priebehu roka 1728 vo Svätom Jure. Najstaršia dohľadaná huncokárska svadba sa konala

20. augusta 1731 v Pezinku, ešte bez poznámky z hôr, ale 25. januára 1735 v Rači sa už oženil Joannes Cehlin, s poznámkou o pôvode –  austriacus ex montibus. Zistili sme, že príchod nemecky hovoriacich drevorubačov do Malých Karpát z rôznych oblastí vtedajšej habsburskej monarchie, nemeckých, moravských a  českých  území (Sudety), bol  postupný  a individuálny a prebiehal oveľa skôr, ako uvádzala ešte donedávna, odborná literatúra. Rodiny prichádzali v malých skupinách, v rôznom časovom období a systematicky osídľovali  horské usadlosti pozdĺž južného,  malokarpatského hrebeňa. Niektorí horskí ľudia zanechali prvú, matričnú stopu už na konci 17. storočia (matrika v Sološnici, rod NAY a iné),  ale väčšina z nich až v prvej tretine 18. storočia, hlavne medzi rokmi  1720 až 1739. 

 Poznámka: v odbornej literatúre sa ako začiatok éry osídľovania Malých Karpát nemecky hovoriacimi drevorubačmi udáva rok 1740. Vo svojich odborných prácach uvádza tento rok viacero autorov, okrem iných aj F. J. Beranek a G. Habáňová. Prvá huncokárska svadba sa  konala v Častej v roku 1753, prvý zápis o pôvode z hôr  v Modre bol z roku 1740. V knihe „Kronika rodu Hirner“ z roku 2013  jej autor Ladislav Tačovský  pripúšťa skorší príchodom  prvých, horských ľudí ako i možnosť, že tu už žili, ako starousadlíci. V rokoch 2016 až 2020 prebiehal na Trnavskej Univerzite výskum pod  názvom  „Projekt Huncokár“,  ktorého odborné výstupy, v podobe uceleného zborníka, zatiaľ nepoznáme.

Prví horskí ľudia sa spočiatku  usádzali  v lesoch nad obcami  Rača, Svätý Jur a Pezinok – miestna časť Cajla a Limbach. V archívnych zápisoch  matrík Svätého Jura sú poznámky o ich horskom bydlisku už z rokov 1727 a 1728.  Spomína sa v nich lokalita „in sylvis Stomphensibus“- stupavský les, ale aj  les nad Neštichom, historickou časťou Svätého Jura – „ex silva Nestichiensi“. O pár rokov neskôr zachytáva matrikár bližšie neurčenú lokalitu nad Modrou v zápisoch z rokov 1739 až 1740 – „in sylva Modrensi ligna secantibus“. Nad mestečkom Pezinok žilo okolo 20 rodín  Holzhackerov už v rokoch 1730 až 1740, hlavne v cajlanských a limbašských lesoch. Známa je z tej doby huncokárska usadlosť prezývaná Reisingerka alebo aj Kolárske, kde v tom čase mohlo  žiť viacero huncokárskych rodín, ktoré sa zapisovali do matrík. Boli to: Michael a Philipphus REISINGEROVCI, a rodiny SCHULPEKOMMER, THON, TANGLMAYER, ASCHENSCHWANDTNER, VOGNER a BIBER.

Až druhá generácia prvých horských ľudí, teda  ich synovia a dcéry,  sa začiatkom   druhej polovice 18. storočia začali usádzať hlavne v  častianských lesoch – „ex silvis Csasztensibus“, pričom intenzívnejší príchod nových, drevorubačských posíl zaznamenáva  častianska matrika po roku 1750,  sološnická po roku 1775 a kuchynská, až po roku 1785.

Prví horskí ľudia pochádzali hlavne z týchto rodov: ASCHENSCHWANDTNER, CEHLIN, FLISPOSCHER, FORN(S)BERGER, FRIDRICH, FRIEDL, HAU, HARTINGER, KRETISCH, MILLER, NAY, NIGL, SCHNOBL, SCHWORZT, SCHOLPEKOMMER, SCHMIDT, SONTNER, STEINECKER, REISINGER, REISENAUER, TANGLMAR, TRAUTENBERGER, TOFERNER, VOLF, VOGNER a iných menej známych. V neskoršom období sa začali v matrikách objavovať aj nové, nemecky znejúce priezviská, ktorých nositelia na tomto území dovtedy nežili, nezapisovali sa do matrík z čoho odvodzujeme, že sa presídlili z pôvodnej pravlasti oveľa neskôr, ako ich predchodcovia. Boli to hlavne rodiny: EKHARDT, FRASZ, GROSHAPEL, HINK, HIRNER, MAYERHOFER, NAJDER, SPILLER, SZOLINGER a mnoho iných známych i menej známych.  Niektorí  členovia svätojurských a pezinských starousadlíckych rodín, s tradičnými  huncokárskymi priezviskami,  ale   prevažne  luteránskej náboženskej konfesie sa v priebehu 18. storočia pravdepodobne tiež začlenili medzi pôvodných, horských ľudí, či už  ako drevorubači alebo  lesní robotníci, horári, či lesní  hospodári. Boli to členovia aj z rodov BIBER, FRIDRICH, FORSTER, GRAUS/KRAUS, GRUBER, HABERL, HAIN,  KSCHIL, KSCHVANTNER, LINTNER, SCHEN, VOLF a  iných.

Z podrobného výskumu archívnych prameňov vyplynuli nové poznatky o príchode prvých horských ľudí do oblasti Malých Karpát, na základe ktorých už vieme,  že ich príchod bol individuálny, postupný a prebiehal o generáciu skôr, ako sa doteraz vo všeobecnosti predpokladalo.  Spoznali sme identitu  prvých Holzhackerov, čo nám umožnilo pokračovať v bádaní po ich pravlasti. Veríme, že v blízkej budúcnosti navštívime miesta a obce, z ktorých, pred viac ako 300 rokmi,  prichádzali  naši prví huncokárski predkovia.

 Alžbeta Mihalovičová, OZ Potomkovia Huncokárov

Článok uverejnený v Modranských zvestiach 05 2022

Foto: Alžbeta Mihalovičová

Horáreň Machovič alebo Kolovrátok

Pôvod názvu lokality Horáreň Machovič alebo Kolovrátok v Malých Karpatoch

V Plaveckom Podhradí sa v roku 1856 oženil istý Stephanus (Štefan) Machovič, ktorý pochádzal z tejto obce. Za manželku si zobral Máriu Philipovits (Filipovič) pôvodom z Gajar.  Štefan mal pri narodení ich detí viackrát zapísané povolanie silvanus custodis alebo silvanus, čo je v preklade horár alebo lesný hájnik. Rodina bývala v Plaveckom Podhradí, v dome číslo 65 a neskôr istý čas žila aj v Plaveckom Petre, v dome číslo 27. Tam sa im narodili dve dcéry.  V roku 1866 sa Štefan opäť vrátil do revíru Plaveckého Podhradia, kde sa mu narodil jediný syn Franciscus (František).

Neskôr,  v rokoch 1878 a 1882, sa vydávali Štefanove dve dcéry, pričom mali v sobášnom zápise poznamenané, že ich otec Štefan bol povolaním sylvanus custodis (horár či lesný hájnik) a obe mali uvedené miesto bydliska in sylvis, čiže les. Jedna z jeho dcér si zobrala za manžela Ferdinandusa (Ferdinanda) Guttnera, syna Carolusa (Karola) Guttnera, tiež povolaním sylvanus custodis, ktorý pochádzal z orešianských lesov a býval in silvis (v lese). Rodné priezvisko Guttner, alebo taktiež jeho tvar Kuttner, zaraďujeme medzi tradičné huncokárske priezviská.

Žiaden iný lesný hájnik či horár s priezviskom Machovič sa do matrík Plaveckého Podhradia v období od polovice 19. storočia do roku 1900 nezapisoval.

Na základe týchto zistení je pravdepodobné, že v lesnej samote na Kolovrátku, uvádzanom na niektorých mapách z 2. polovice 19. storočia ako Horáreň Machovič, býval Štefan Machovič, povolaním horár či lesný hájnik, narodený v roku 1828, ktorý sa oženil v Plaveckom Podhradí s Máriou Filipovičovou a mali spolu 5 detí (4 dcéry a jedného syna). Lesnú samotu mohli ľudia pomenovať podľa  Štefanovho priezviska Horáreň Machovič.

Poznámka: Keďže sa v matrikách Plaveckého Podhradia od roku 1850 do roku 1900  ani raz nevyskytol názov lesnej samoty Kolovrátok alebo Horáreň Machovič, nedá sa odhadnúť, kedy asi bola postavená.

Celú vec komplikuje aj skutočnosť, že v matrikách Plaveckého Podhradia sa vyskytujú aj dva zápisy s priezviskami Kolovratek. František Kolovrátek zapísaný ako  Franciscus Kollovratek (možno aj Kollovratch) sa ako 34 ročný oženil 1. mája 1856 v Plaveckom Podhradí s Katarinou Pechan, ktorá mala otca povolaním sylvanus dominalis  (panský horár či lesný hájnik). František mal zapísaný pôvod ex Bohemia  (z Čiech) a býval in silva (v lese). Sobášnym svedkom bol venátor (poľovník) Rettich Ernestus s manželkou Ceciliou. Mladomanželia Kolovrátek nezapisovali svoje novorodené deti do matriky narodených v Plaveckom Podhradí, preto je pravdepodobné, že rodina odišla bývať do inej lokality.

Dňa 10.  augusta 1861 sa v matrike narodených Plaveckého Podhradia nachádza zápis o narodení Márie Kolovratek, pričom otec dieťaťa mal uvedené meno Josephus (Jozef) a bol adjunkt venator (začínajúci poľovník) s bydliskom in montibus (v horách). Krstným otcom dieťaťa bol opäť dominus (pán) Ernestus Rettich, povolaním venátor dominalis (panský poľovník) s manželkou Ceciliou Tibenski.

Z výskumu matrík vyplynulo, že v Plaveckom Podhradí sa vyskytovali obe priezviská, Kolovrátek aj Machovič. Obaja živitelia týchto rodín mali v matričných zápisoch uvedené povolanie súvisiace s prácou v lese a taktiež bydlisko ex silvis, ex montibus (v lese, v hore). Samota Pod Roštúnom – Kolovrátok, ktorá bola v minulosti prezývaná aj Horáreň Machovič, mohla byť teda pomenovaná podľa priezvisk rodín, ktoré v nej istý čas bývali – horárčili. Avšak exaktné dôkazy o takejto skutočnosti, ako aj o čase jej vzniku, v príslušných matrikách absentujú.

V Modre, máj 2024                                                         Alžbeta Mihalovičová,  OZ Potomkovia Huncokárov

Foto: Paľko Benčík

Šmorn alebo cisársky trhanec

Rakúsky cisár František Jozef I. (1830 – 1916) objavil toto jedlo  u miestnych drevorubačov na jednej zo svojich poľovačiek v alpskej oblasti Salzkammergut a veľmi si ho obľúbil. Odvtedy sa šmorn rozšíril aj do kuchýň celej monarchie a dodnes je v mnohých krajinách obľúbené. U nás je známy aj pod názvom cisársky trhanec, v Maďarsku czászármorzsa, v Rakúsku kaiserschmarrn, na Slovisku cesarski praženec, Huncokári mu hovoria jednoducho – šmorn. Je to dezert podobný trhaným palacinkám.

Potomkovia Huncokárov varili šmorn

V poslednú aprílovú sobotu predvádzal v Holzhacker Hause na Piesku v sídle o.z. Potomkovia Huncokárov svoje kuchárske umenie vo varení šmornu skúsený šéfkuchár z Modry Peter Ronec. A išlo mu to naozaj dobre, pretože niektorí z účastníkov si vypýtali aj dupľu.

Účastníci podujatia si popri sledovaní prípravy jedla a jeho ochutnávaní, mohli vypočuť prednášku Alžbety Mihalovičovej  o starom huncokárskom cintoríne na Borši a prednášku Magdy Mariássyovej o huncokárskych hroboch na cintorínoch v malokarpatskom regióne.

Recept na výborný šmorn

Receptov na prípravu šmornu je veľa. Toto je recept šéfkuchára Petra Ronca. Suroviny: 3 celé vajcia, 1 vanilkový cukor, 160g múka hladká, 0,25 liter mlieka, 0,5 dcl oleja, 100g masla, 50g kryštáľového cukru, 50g hrozienok, práškový cukor na posypanie. Postup: vajcia s vanilkovým cukrom vyšľaháme, keď vajcia mierne zapenia, pridáme šálku (cca 160g ) hladkej múky, zamiešame s vajcami, pridáme šálku mlieka a metličkou vymiešame hladké cesto. Na panvici zohrejeme olej, a vylejeme cesto, nasypeme hrozienka namočené v rume, keď sa cesto zospodu jemne zapečie, zo strany ho pridvihneme a necháme surové cesto z vrchu zatiecť naspodok. Takto sa tvorí vrstvenie. Tento postup opakujeme niekoľkokrát, pokiaľ navrchu nezostane minimum cesta a zospodu je pekne zapečené. Vtedy ho potrháme na menšie kúsky, pridáme maslo a kryštálový cukor. Opekáme ešte dovtedy, kým cukor začne karamelizovať. Podávame posypané  práškovým cukrom. Podľa vlastnej chute môžeme podávať so sirupom, alebo kompótom. Originál sa však podáva so slivkovou omáčkou (zwetschgenrostel). Prajeme vám dobrú chuť!